„Mám skvelú prácu“ – odpovedal na moje ahoj. Oči mu pritom žiarili zo zarastenej tváre a spod dlhých, dávno neučesaných vlasov, ktoré smrdeli močom a zvratkami.
„Konečne sa mi zadarilo, Vilo Engliš ma berie ako redaktora do tých našich regionálok. V pondelok nastupujem.“ Tackavo sa postavil z lavice na chodbe mestskej polície, kde strávil noc. Odhalil tým aj svoj rozkrok, zreteľne premáčaný šťankami, aj ogrcanú bundu, ktorú som mu daroval kedysi pred rokmi.
„Čo si zase stváral?“ – spýtal som sa znechutene. Gejza, môj bývalý spolužiak a náčelník mestskej polície, mi volal hneď ráno, že hliadka ho našla ležať na zemi len kúsok odtiaľto takého spitého, že nevládal stáť na nohách.
„To vieš“ – mrkol na mňa, – „takú skvelú novinu treba osláviť“. Pobral sa ku dverám.
„Apropos“ – latinčina je jeho obľúbená najmä ráno po opici – „ktosi mi ukradol peňaženku, nemáš nejaké drobné?“
„Pre teba nemám“ – odpovedal som rozčúlene. „A nemysli si, že ťa budem zachraňovať donekonečna“.
Pozrel na mňa, ako keby som mu ublížil.
„Som si mohol myslieť. Ty si bol vždy chrapúň“.
Zastavil som sa.
„Dobre, odtiaľto domov už trafíš. Ja musím utekať do práce“. Plesol som ho po pleci a otočil sa k odchodu.
„Ale neblbni, čo to nechápeš? Mám prácu, všetko ti vrátim, tak keď už sme sa stretli, aspoň na panáka zájdeme“.
Znova to isté, ako už stokrát predtým.
„Na žiadneho panáka nejdeme, bež domov a daj sa dokopy. A tej tvojej práci uverím až potom, keď v nej budeš aspoň týždeň. Zatiaľ ahoj“.
Otočil som sa a odišiel.
Asi o dva týždne mi ráno zazvonil telefón.
„Ahoj, tu Gejza. Tak ho tu máme zasa. Radšej príď…“