Výraz „automatická láska“ znie priam opozitne.
Niečo ako boj za mier.
Alebo súlož za panenstvo.
Naše logické myslenie a zmysel pre spravodlivosť sa čoraz ťažšie dostáva do súladu s vyššou mocou, ktorá nám lásku naordinovala a materializmus či priam mamonárstvo ju čoraz úspešnejšie zabíja. Láska súvisí skôr s odriekaním a obetovaním sa a materiálne výhody sú jej cudzie. Nás ale učia, že nič nie je zadarmo, že naše úsilie prinesie zaslúžené výsledky, tak je to spravodlivé, tak to má byť. Vyšší zákon však na našu vôľu kašle a na naše ponímanie spravodlivosti tiež. Preto sa najviac lásky ujde často tým, ktorí si ju zaslúžia najmenej. Aj s týmto paradoxom sme sa naučili žiť a do svojej predstavy o spravodlivosti zahrnuli to, že v istých vzťahoch máme nárok na lásku akosi automaticky. Vyžadujeme ju ako samozrejmosť, na ktorú máme právo, hoci sme si ju nijako nezaslúžili. Matky milujú svojich synov často až opičou láskou, nech sú akíkoľvek. Je to prirodzené, veď sú ich súčasťou, vyšli z ich tela. Menej prirodzené sú ale následky, synovi sa toľká záľaha lásky preje, snaží sa jej uniknúť a zbaviť sa jej, hoci je na nej závislý. To preto potom očakáva automatickú lásku aj od dievčaťa, ktoré si nájde a veľmi sa čuduje, keď mu ktosi povie, že si ju nezaslúži. To preto je dnes toľko rozvodov.
Automatická láska prináša do života toľko nespravodlivosti ako nič iné. Všetci chceme, aby nás mal niekto rád a keď vidíme, ako sa jej dostáva viac tomu, kto si ju nezaslúži, ako nám, čo sa o ňu snažíme – trpíme pocitom márnosti. Od tej je už len krôčik k sebectvu a neochoty snažiť sa pomáhať, lebo veď nikto to neocení. To preto je dnes toľko bezohľadnosti a egoizmu. To preto sme takí ukrivdení. To preto všetci čímsi trpíme …