Niekto by povedal, že to vôbec nie je slovenský problém. A ani nie súčasný. Už Charles Bukowski zatiahol do literatúry výkaly či zvratky, a pred ním sa francúzsky básnik Baudelaire opíjal a písal v delíriu, a ešte dávno predtým Francois Villon básnil o mušličkách parížskych diev. Tak aký div, že aj dnešní naši literáti siahajú po vyjadrovacích prostriedkoch žumpového charakteru. Hovno smrdí vždycky – tak praví Vrchlický. Na ľudí to zaberá. Lebo – pri všetkej proklamovanej kultúrnosti – stále sme len istý druh zvierat, ovládaných prírodou.
Pobožní ľudia nebudú súhlasiť.
Človek má totiž na rozdiel od zvieraťa dušu.
Nuž, ako sa teda tá duša prejavuje?
A odkiaľ sa berie ten večný smäd po nahote, túžba po obscénnosti a záľuba v „pikantnosti“? Žeby aj to bola len túžba po pravde? Bez príkras, nahej a surovej, teda takej, akú ju pánboh stvoril? Tak načo je nám kultúra? Veď tá tú pravdu len skrýva, maskuje a odieva do falošného pozlátka slušnosti, iným slovom pretvárky, ktorou sa najväčší zvrhlíci vyvyšujú nad nás ostatných, normálnych.
Áno, súhlasím. Kultúrnosť je svojim spôsobom pretvárka, aj isté násilie na ľudskej prirodzenosti. Je to taký ten policajt s obuškom, ktorý nad nami stojí a bráni nám vo vykonávaní činností, ku ktorým nás núti príroda či naše pudy. Taký ten hnusný policajt, ktorý nám nedovolí napríklad súložiť na verejnosti či srať uprostred chodníka. Taký ten hajzeľ, čo nám bráni ogrcať svojich spolustolovníkov, keď nám čosi nesadne. A zakazuje nám používať výrazy žumpového charakteru, lebo sa to vraj nepatrí. No nezabili by ste ho?
Človek sa vraj líši od zvieraťa aj tým, že si spod seba dokáže vykydať hnoj. Nielen ho iba vyrábať. Trvalo mu celé tisícročia, kým sa to naučil. Kým prišiel na to, ako svoj život zušľachtiť, obohatiť a dať mu iný ako len zvierací rozmer. Umožnil mu to mozog, najrozvinutejší zo všetkých živočíchov na tejto planéte, a srdce, lačné po citoch a túžiace po kráse. Tak prečo dnes to, čo sme tie tisícročia rozvíjali, teraz pochovávame? Prečo nás dnes najviac baví násilie a sex, a prečo musíme v televízii pozerať nervy drásajúce hádky a počúvať surové nadávky, aby sme na gauči nezaspali od nudy? A prečo knižka, ktorá sa chce predávať, musí mať na prvej strane aspoň tri neslušné slová? Je to snáď túžba po pravde? Alebo je nám tak dobre, že už si zlo musíme vyrábať sami?
Kam sa podela …
…tá naša duša?