V týchto pekelne horúcich letných dňoch každý vyhľadáva najbližšiu vodnú nádrž, kde by schladil svoje rozpálené telo a predišiel tak infarktu. Tak aj ja, zavítajúc do svojho rodného mesta, som po dlhých úradných vybavovačkách odbočil z výpadovky na cestu, ktorou sme kedysi chodievali k vodnej nádrži Zelená voda. Tieto niekdajšie bagroviská, kde sme ako chalani objavovali skryté opustené zátoky a malebné vodné zákutia, sa neskôr stali obľúbeným miestom na kúpanie a vodné radovánky nielen miestnych, ale vodychtivých návštevníkov zoširoka-zďaleka. Obával som sa, že tu v tejto horúčave bude hlava na hlave, ako tomu v ostatných rokoch bývalo. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som tu namiesto preplnených pláží uvidel opäť len pusté brehy a vodnú hladinu plnú plávajúcich rastlín. Takmer som zajasal. Ale len do chvíle, keď som prišiel bližšie. Na cestičke, ktorou sme roky prichádzali k vode, sa skvela obrovská tabuľa s úradným oznámením, že celý areál Zelenej vody má v prenájme rybárske združenie a kúpanie je tu pod hrozbou pokuty zakázané. Nikde v dohľade nebolo jediného rybára, nikde nikto, kto by sa odvážil porušiť zákaz a schladiť svoje údy, zmorené horúčavou, v tej životodarnej vode. Každý z návštevnikov zjavne len zanadával a odišiel inam. Riziko infarktu výrazne stúplo. O chvíľu prišlo policajné auto. Strážcovia zákonnosti kontrolovali, či si skutočne niekto nedovolil spáchať ten strašný zločin, že by vošiel do tej zakázanej vody. Pripadal som si ako v hororovom sci-fi apokalyptickej budúcnosti. Nikdy by som neveril, že bude také čosi možné. V bývalom režime, v ktorom som prežil väčšinu života, by som sa vysmial každému, kto by mi tvrdil, že sa toto raz stane. Neviem, kto za to môže. Neviem, do akej doby sme to dospeli, ale nazývať toto slobodou môže len blázon, ktorý potrebuje okamžitú pomoc psychiatra. Zbohom ľudskosť, zbohom zdravý rozum. Zbohom, Zelená voda.