Sloboda je poznaná nutnosť – povedal ktosi múdry, a ja si na ten výrok spomeniem vždy, keď vidím dôsledky tej našej, nežne-revolučne vybojovanej. Koľko a akú slobodu máme, to nech si podľa svojich skúseností zodpovie každý sám. Ja mám zavše pocit, že mnohým treba skôr veľký bič a malý dvor.
Keď som v 90-tych rokoch cestoval do práce vlakom, videl som dvoch výrastkov skákať po sedadlách a rezať ich nožom. Nežne, aby sa neurazili, som ich upozornil, aby to nerobili. Odpovedali, že máme slobodu a môžu si robiť, čo chcú.
Keď vtedy do istej diskuznej relácie v rozhlase volali ľudia, či voľné používanie zábavnej pyrotechniky nemôže komusi ublížiť, napríklad ak nejaká babička z vybuchnutého piráta pod nohami dostane infarkt, policajný prezident odpovedal, že máme slobodu, chlapci si môžu slobodne hádzať a babička môže slobodne umrieť.(Doslova tak.)
Môj synovec má 25 rokov a nikde nepracuje. Nemusí. Má slobodu. Živí ho mama. Ak nechce, aby bol bezdomovcom a žil ako-tak slušne, musí sa obetovať ona.
Vyzerá to tak, že sloboda jedných je vykúpená neslobodou iných. Kdesi som čítal, že slobodní sú len tí, čo majú veľa peňazí alebo žiadne peniaze. Tí prví sú za vodou, peniaze im zaisťujú bezstarostný život, o tých druhých sa postará štát. Skutoční chudáci sú len tí, ktorí musia obe tieto skupiny živiť.
Isteže, všetci si zaslúžime slobodu. Nemôžeme si ju ale dovoliť. Musíme živiť tých, čo ju už majú.