Priatelia, dovoľte, aby som vám zvestoval túto radostnú a výnimočnú správu.
Prosím? Že čo je na nej také radostné či výnimočné?
Nuž, výnimočné vlastne nič. Obaja sú slobodní a môžu chodiť s kým chcú.
Radostné – úplne všetko.
Odkedy tí dvaja našli v sebe zaľúbenie, pomery v našej firme sa radikálne zlepšili. Stúpla produktivita, zlepšila sa kvalita, radikálne sa ozdravili pomery. Uvoľnili sa vzťahy medzi zamestnancami a neuróza, ktorá sprevádzala každú poradu u riaditeľa, je už minulosťou. Vážne výpadky v plnení plánu a reklamácie na kvalitu našich výrobkov, pre ktoré náš zahraničný investor začiatkom roka pohrozil odchodom a zatvorením firmy, sa dostali opäť do zelených čísel a tristopäťdesiat ľudí sa už nemusí báť, že prídu o prácu. Odkedy Zdena chodí s Tiborom, zamestnanosť v malom mestečku nie je ohrozená.
Prečo?
To je predsa jasné.
Napätie medzi výrobou a kontrolou kvality trvalo celé roky. Výroba musí plniť plán, aj za cenu nekvality. Kontrola má za úlohu jej v tom zabrániť. Napätie medzi týmito dvoma oddeleniami už prerástlo do osobných sporov a ich vedúci si idú po krku už celé roky. Odnášajú to aj zamestnanci, lebo neplnenie kvalitatívnych ukazovateľov im vyťahuje peniaze z vreciek. Vzťahy boli napäté, komunikácia viazla. Odkedy sa však Zdena a Tibor dali dokopy, všetko je inak. Nikto nevie, čo si tí dvaja v posteli šepkajú do uška, ale všetci vieme, že kým si bude zástupkyňa vedúceho výroby a vedúci kvality spolu rozumieť, všetko bude O.K.