S otázkou otvorenia druhého dôchodkového piliera sa znova vynorili aj ďalšie otázky o našej budúcnosti. Bez ohľadu na to, aká vláda je pri moci a čo stvára s našimi peniazmi, treba si uvedomiť, že ide o život každého z nás, lebo čas je neúprosný a zatvárať oči pred neodvratným faktom svojej staroby je hlúposť, na ktorú raz škaredo doplatíme. Napriek tomu sa zdá, že staroba je tabu, o ktorom nikto rozmýšľať nechce.
Kedysi to bolo jednoduché. Nadávali sme na slabé platy, ale za naše dane sa štát o nás postaral. V parlamente sedeli ľudia spomedzi nás, ktorí vedeli, čo je to žiť od výplaty k výplate, takže im sociálne cítenie bolo vlastné. Dnes platíme štátu ešte viac, ale vracia nám oveľa menej. Dobre platení „profesionáli“ vo vláde sú odtrhnutí od života nás ostatných, naše starosti ich netrápia. Každý, kto si pričuchol k moci sa jej drží zubami-nechtami, aby zabezpečil seba aj svoju rodinu aj v starobe, lebo už tuší, že inak bude jeho budúcnosť neveselá. Sociálna úloha štátu zlyháva nielen pre nenažranosť vyvolených, ale aj pre našu ľahostajnosť k vlastnej budúcnosti.
Mládež to rieši po svojom. Treba si užiť, kým to ide, budúcnosť nerieši. Ten, kto trocha rozmýšľa, sa snaží nahrabať čo najviac, aby sa v starobe zabezpečil. Mnohí pracujú v zahraničí a majú nádej, že spoľahlivejší sociálny systém im bude vyplácať dôchodky aj potom, keď už budú tráviť starobu na Slovensku. Všetci však pokladáme kvalitu života v starobe za otázku peňazí. Z usporených prostriedkov si zaplatíme spokojné dožitie. Akoby sme nevedeli, ako to tu funguje. Akoby sme nevideli tie prípady, keď v starobincoch umierajú ľudia ako na bežiacom páse-a nikto to nerieši. Akoby sme už rezignovali na to, že nás doopatrujú naše deti, lebo vidia, ako my kašleme na svojich starkých. Akoby sme už empatiu a súcit vyškrtli zo svojich vlastností, lebo veď ani s nami sa nikto nebabre. Akoby sme sa spoliehali viac na cudzích ľudí, ktorí sú za to platení, ako na svojich, ktorí nás majú radi.
Akoby sme sa už radi nemali.
Čo bude s nami v starobe?