Ponožky? Pyžamo? Knihu?
Dostali ste to, čo ste si objednali?
Patríte k tým šťastlivcom, ktorých je ešte možné pozitívne prekvapiť?
Alebo k tej väčšine, čo si nájde pod stromčekom len veci potrebné, ktoré treba kúpiť aj bez Vianoc?
Kedysi to bolo jednoduchšie. Ľudia boli skromnejší a šlo skĺbiť príjemné s užitočným. Čaro Vianoc sa týkalo hlavne detí a Ježiško, Dedo Mráz či Santa Klaus to čaro umocňovali. Kedysi stačil drevený koník či bábika, a detské očká sa zaručene rozžiarili. Mojím najväčším darčekom v detstve bola kniha doktora Staňka: Veľký obrazový atlas zvierat. Stála hriešnych 86 korún. To bolo viac ako tie ponožky, trenírky aj pyžamo dokopy. V rodine so štyrmi deťmi a jedným platom tá kniha predstavovala nevídaný luxus. Mám ju dodnes.
Je zvláštne, že čím sme bohatší, tým čaro Vianoc odchádza.
K rozžiareniu očí potrebujeme čoraz viac, a napokon nás už nenadchne vôbec nič. Niektorí ľudia prekvapenie vyžadujú aj v dospelom veku, iní sami dospejú a pochopia, že im nikto nič zadarmo nedá a že sú to oni, ktorí by mali prekvapovať. A aj to, že čaro sa kúpiť nedá.
Čo sa mňa týka, dospel som do štádia, keď už mám všetko.
Nepotrebujem už žiadnu vec.
Iba to čaro.
Ale prekvapený som bol.
Pod stromčekom som si našiel dve veci: jednu potrebnú a druhú pre radosť.
Tou prvou je krabica tabletiek na podporu kĺbov.
Tou druhou hrnček pre tých, čo už majú všetko.
Som šťastný.
Mám všetko, čo potrebujem…