Teda – ten by mi dal.
Takto mu nadávať.
Určite by povedal, že nikdy disident nebol.
Aspoň sa tak necítil.
Bol iba srandista.
Až taký, že ho komunisti zatvorili do basy.
Lebo robiť si srandu zo súdruha Stalina bol politický zločin.
Nebolo to nič neobvyklé. Študenti mali k humoru vždy blízko a prikázaná úcta k autoritám im nikdy nevoňala. Na účet politikov žartovali mnohí, ale nie každý mal „šťastie“ na kamaráta, ktorý ho hneď bežal udať. Kde niet žalobcu, tam niet sudcu. Môj otec mal však smolu. Začiatkom päťdesiatych rokov stačilo málo. Stačilo povedať, že veľký súdruh na tej fotografii má fúzy ako moldavský Cigán – a bolo to. Desať mesiacov nepodmienečne. (Mimochodom, dnes by možno stačilo prirovnať niektorého Róma k Stalinovi – a máte na krku paragraf o hanobení rasy.)
Po odpykaní trestu nastúpil môj otec na vojenčinu k PTP, tým známym čiernym barónom, ako politicky nespoľahlivý jedinec, kde si svoj trest „dopykával“. Mal zakázané zastávať vedúce funkcie a až do roku 1968, kedy bol politicky rehabilitovaný a dostal ospravedlnenie od prezidenta, ani žiadne nezastával. Našťastie, humor ho neopustil a so strýkom Lojzom, ktorý k nám chodil z Prahy vždy na Vianoce, politizovali a žartovali odušu, hoci len za zatvorenými dverami. Aj keď ho väzenie zjavne poznačilo na celý život, nikdy na komunistov nezanevrel a o svojom „prehrešku“ sa vyjadroval ako o mladíckej hlúposti.
Zomrel vo veku 52 rokov a „nežnej“ sa nedožil.
Krátko po revolúcii dostala jeho žena a moja mama obálku s listom od akéhosi spolku za odškodnenie obetí komunistického režimu, kde ho (otca) nazvali disidentom a vyzvali, aby sa zapojil do boja proti komunistickej totalite. Niekto si ho v záznamoch o politických väzňoch našiel a „zabudol“ si zistiť, či je ešte nažive. Nezabudol ale do obálky priložiť šek na zaplatenie tristo korún členského. Moja mama, vždy až prehnane slušná žena, vtedy vypustila z úst jedno veľmi škaredé slovo, obálku roztrhala a hodila do koša. Tým to pre ňu skončilo.
Škoda.
Jeden môj kolega, ktorý sa v práci nikdy nepretrhol, podobnú príležitosť využil, dal sa na politiku a dotiahol to dosť ďaleko.
Možno som mohol aj ja…
…keby som mal na to žalúdok…