Sľúbili sme si lásku.
Kedysi na námestiach.
Sľúbili sme si nový deň.
Sľúbili sme si, že budeme tvrdšie pracovať, aby sme sa mali lepšie.
A tešili sa na to, ako konečne pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.
Zaspievali sme si vtedy a ten pocit spolupatričnosti nás utvrdil v nádeji, že spoločne a dobrou vôľou prekonáme všetky prekážky.
Sľúbili sme si vydržať.
„Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“
Už o krátky čas sme prišli na to, ako to niektorí naši spoluobčania s tou láskou mysleli a že si už vtedy mädlili ruky, ako s nami vybabrú.
Už o krátky čas naši vtedy ešte spoluobčania spievali:
…až tu malou zemi celou rozkradem…
A my zasa:
…a ja čakám na slobode, kedy bude slušnosť v móde…
A mnohým z nás tí naši spoluobčania vytreli zrak až tak, že prehliadli a zhrozili sa: čo sme to urobili?
Ešte stále sme počúvali pesničku:
…dnes už je nám čtyřicet a máme pocit, že nám někdo něco ukrad…
a už sme vedeli, že nám niečo ukradli práve teraz.
Kedy sa stratil ten pocit spolupatričnosti ?
A kam sa podela tá láska z námestí ?