Český portál Lidovky.cz priniesol rozhovor s chlapíkom, ktorý precestoval celý svet – „za pár babek“. Článok ma zaujal, lebo aj ja mám túžbu cestovať a nerád by som sa pri tom finančne zruinoval, ale na Slovensku je situácia iná. Tu sa nikto nechváli tým, koľko peňazí ušetril, naopak, každý si rád „zamachruje“ niečím, na čo iní nemajú. Malomeštiacky duch mnohých spoluobčanov im velí pochváliť sa predovšetkým cenou svojej dovolenky, ak bola poriadne drahá. Môže za to najmä komplex chudoby, ktorým trpia premnohí, a následná túžba aspoň chvíľu zažiariť. Slovák je schopný v deň výplaty zaplatiť celej krčme, aj keď na chleba nebude, len aby ukázal, aký je grand.
Podobne je to aj s dovolenkou. Do tej drahej destinácie ide predovšetkým kvôli susedom a známym, prípadne preto, aby mohol zahlásiť: „To Acapulco nie je nič moc“. Vyzerá pritom tak skúsene, tak svetácky, tak Hogo-Fogo. Machrovanie, ako sa takémuto chovaniu po slovensky hovorí, je vlastné len ľuďom duchom chudobným a tým, ktorí zúfalo hľadajú dôvod, ako sa nad iných povýšiť. Komplexy menejcennosti dokážu divy. Z toho, pravdaže, dokážu profitovať špekulanti. Cestovných kancelárií je u nás ako maku – prečo asi? Nuž len preto, že Slováci nepoznajú číslice. A navyše majú v sebe akýsi kód hanby, ktorý im bráni nakupovať lacné veci pod zámienkou, že nie sú kvalitné. To preto si slovenský obchodník nakúpi lacný tovar od Číňanov a predáva ho s patričnou prirážkou a vedomím, že slovenský zákazník mu verí. A cestovka si zasa dovolí zaúčtovať oveľa vyššiu cenu, ako inde na svete. Vie, že Slovák to zaplatí a ešte bude vďačný. Jedna kolegyňa sa mi pochválila, akú dobrú cenu jej urobila známa v cestovke, a keď tú sumu vyjavila, skoro som spadol na zadok. Bola o hodne vyššia ako inde a bez známosti. Keď som jej to povedal, najprv mi nechcela veriť a potom otočila, vraj aj cestovky musia z niečoho žiť.
Nuž, takí sme.
Grandi s prázdnymi vreckami.
Dnes sa už mnohí Slováci dostanú takmer hocikde, ale, žiaľ, často len kvôli machrovaniu. Ideálom chudáka, ktorý sa dostal k peniazom je ležadlo pri bazéne a polonahé černošky, čo mu nosia poldecáky borovičky. More ho ani nezaujíma, stačia tie černošky. A pocit, že je čosi viac. Skrátka: Hogo-Fogo. Zo svojej kože sa však nevyvlečú. Namiesto toho, aby si dovolenku užili a oddýchli, debatujú pri tom cudzokrajnom bazéne na tému Fico, Dzurinda či Gašparovič. Oddychovať len tak mírnix-dírnix? Veď by vyzerali ako ignoranti či darebáci ! Môj švagor je typický workoholik, svojou pracovitosťou si už nahonobil toľko peňazí, že už by nikdy nemusel pracovať a k moru chodí len kvôli rodine. On sám sa tam smrteľne nudí, celé dni pozerá na hodinky a ráta dni, kedy už konečne pôjde domov k svojej práci.
Nuž, aj takí sme…