Pozerám sa mu do očí, on hľadí priamo do tých mojich, a klame. Má iba päť rokov a tak sa musím k nemu skloniť, ale on sa nebojí. Nevie, čo je to strach, a preto mi klame priamo do očí a ani neuhne pohľadom.
„Áno, hodil si do mňa blato.“ – zopakuje mi priamo do očí a zjavne sa na tom baví.
Neviem, čo mám povedať. Takáto drzosť ma celkom odzbrojuje. Svrbí ma dlaň, lebo na toto je len jedna odpoveď, ale to sa dnes nesmie, a tak mlčky od neho vstanem a pozriem sa do očí jeho matke, mladšej ako moja dcéra.
„Váš syn klame, to vám nevadí?“
Pozrie na mňa, o hlavu vyššieho stokilového chlapa, odvráti pohľad a zahlási:
„Ja svojim deťom verím“.
Nechápem. Snažím sa jej vysvetliť, že jej syn tam vonku v daždi nosil blato na chodník a tak som mu povedal, aby to nerobil, ale keď prišiel domov a mama ho spucovala, aký je špinavý, tak povedal, že som doňho hodil blato ja, starší človek v dôchodkovom veku, ako môže tomuto veriť, ale ona pokladala za svoju povinnosť bojovať za svojho syna aj keď musela vedieť, aký je to nezmysel.
„Uvedomujete si, čo robíte?“ – poviem chlapcovmu otcovi, ktorý mi o polhodinu neskôr zazvoní pri dverách, aby mi „dohovoril“.
„Takto zo svojho syna vychováte grázla, ktorý skončí v base“ .
Nerozumie.
Nechce rozumieť. Aj keď aj na ňom vidím, že presne vie, aká je pravda, lebo tento incident nie prvý a určite nie posledný, poslúchol svoju ženu a šiel sa zhovädiť pred človekom o generáciu starším, asi aby ukázal, že sa za svoju rodinu vie postaviť.
Nechápem to.
Áno, pamätám sa, že v detstve som aj ja mal sklony ku klamstvu, ale dospelí mi vždy udelili takú príučku, že ma to rýchle prešlo. A hanba, ktorú som vždy utŕžil, ma desí dodnes.
Nechápem to.
Kto klame, ten kradne – hovorilo sa.
Na neúctu mládeže k starším som si už zvykol, vykanie sa už nenosí. Bol by som zaostalý barbar, možno aj eštébák, keby som ukázal, že mi to vadí. Poukazovať na slušnosť je dnes smiešne. Neviem si ale predstaviť, aký bude svet v budúcnosti. A ako v ňom budú tie dnešné deti žiť.
Nie, to si neviem predstaviť…