Náš názorovo roztrieštený národ bude už zakrátko musieť vyriešiť dilemu, na ktorú stranu sa pridať. Kríza na Ukrajine ukázala rozdielnosť východného a západného sveta a to, že vojna medzi týmito svetmi pokračuje, či už v studenej alebo vražednej forme. Isté je, že prihorieva. Isté je, že bojový duch Anglosasov, Germánov či Vikingov je tu stále a kultúrna škrupina len zamaskuje, ale nikdy nezničí ich dobyvateľské gény. Imperialistická politika, o ktorej nám štyridsať rokov rozprávali, funguje stále naplno a slovanské národy sú podľa nej len Slave, teda sluhovia. Otázkou je, či nám úloha sluhov vyhovuje. Otázkou je, či chceme poslušne slúžiť v chomúte svetovej mocnosti a vymeniť svoju národnú identitu za relatívny blahobyt pod krídlami svetovládcu, alebo bojovať a moriť toho, kto kradmou rukou siahne na našu slobodu.
Isté je, že prihorieva.
Už onedlho budeme musieť zaujať jednoznačný postoj, lebo na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Už to tu bolo. Už sme sa raz pridali na stranu toho, kto vyzeral byť mocnejší, lebo vraj malý národ si statočnosť nemôže dovoliť. Keď vývoj druhej svetovej vojny ukázal náš omyl, rýchle sme preskočili na opačnú stranu. Je to tak: naši vždy vyhrajú, len nikdy vopred nevieme, ktorí sú naši. Túto dilemu budeme musieť riešiť znova. Amerika či Rusko? Strčíme sa do zadnej časti tela západu, ako to robíme teraz, a opľujeme tých, ktorí nás už s podobnej šlamastiky dostali? Alebo sa primkneme k slovanským bratom a budeme dúfať, že aj tentoraz vyhrajú? Môžeme si dovoliť byť statoční? A chceme byť?
Áno, už je to tu znova.
Naša vláda sa primkýna k politike západu tak, ako pred Mníchovom, ľudia sú však, súdiac podľa reakcií aj tu na blogu, skôr na strane Ruska. Skrytí za anonymitou svojich nickov si dovoľujú byť statoční. Sme schopní statočnosti aj inde, ako za svojím PC? Budeme musieť zaujať jednoznačný postoj, lebo roztrieštený národ sa najľahšie ovláda.
Naši politici už postoj zaujali.
A čo my?