Je ich čoraz menej.
Prišli sem s túžbou dať čosi dobré zo seba ostatným, podeliť sa o myšlienky a nápady a ponúknuť ľuďom kus svojho umu i srdca. Odchádzajú rozčarovaní, znechutení, niektorí aj urazení. Nepochopenie bolí. Citlivý človek je zraniteľný tým viac, čím čistejšie myšlienky má. Ľudskosť sa pomaly, ale isto vytráca a na jej miesto nastupuje arogancia, hrubosť, vulgarity. Človečiny je čoraz menej.
Tento blog je skvelým zrkadlom mentality nášho národa. Som tu už päť rokov a spoznal som tu veľa skvelých ľudí. Hoci neviem, ako vyzerajú, obraz ich srdca, pretavený do slov ich článkov je pre mňa dostatočnou vizitkou na to, aby som si ich vážil a mal rád. Píšu o tom, čo ich trápi, len málokto aj o tom, čo ho teší, lebo vyžalovať sa a posťažovať potrebuje každý. Je to ľudské. A práve tá ľudskosť je to, čo by sme mali chrániť a rozvíjať a nie ubíjať, lebo vraj taká je doba. Doba je taká, akú si ju urobíme my sami. Aj tu, na tomto blogu.
Áno, dobu si vytvárame my sami. Z televíznej obrazovky sa na nás denne rútia rôzne „celebrity“ a ich tvorcovia sa oháňajú tým, že práve toto divák žiada. Sledovanosť rôznych Smotánok je – napriek deklarovanému odmietaniu – medzi naším národom vysoká. Akoby nás priťahovali perverzity. Akoby každý potreboval v súkromí svojej obývačky pozerať iba porno, aby sa mohol pohoršovať. Aby mohol nadávať na „tých hore“, ktorí „za všetko môžu“. Aby mohol – obrazne či doslova – pľuvať na obrazovku. Naozaj to potrebujeme?
Aj internet je masmédium. Aj tento blog je masovokumunikačný prostriedok, navyše s výhodou spätnej väzby. A navyše s dostupnosťou pre každého. Môžeš tu písať ty, on, ja. Nielen celebrity. A tak som tu spoznal skutočných ľudí. S rozumom, dušou, srdcom na dlani. Takých, čo voňajú človečinou. Vstúpili mi do mysle, podaktorí až do srdca, a prevoňali ho svojou ľudskosťou. Cez písmenká svojich slov mi ukázali, že dobrí ľudia ešte na Slovensku nevymreli. Že svet nie je taký, aký nám ho ukazujú v televízii, že skutočný život, to sme ty a ja a my. Ďakujem za to poznanie, ďakujem.
Mnohí už odišli. Je mi to ľúto. A chcel by som poprosiť tých, ktorí ešte nestratili vieru v ľudskosť, aby sa ozvali. Nebudem ich menovať, oni vedia. A tým, ktorí ešte píšu s láskou v srdci, aby vytrvali. Verte, stále je tu dosť ľudí, ktorí vás potrebujú…