Začínala sa hneď za zadným múrom kláštora.
Tu ešte na to nevyzerala.
Skôr naopak.
Niektoré tvory z rodu Homo sapiens si jej okolie pomýlili so smetiskom a vyviezli sem všetky veci, ktoré už nepotrebovali. Nevadilo im, že príroda ich nechce tiež. Iné tvory toho istého rodu to však odradilo a ďalej už nešli, akoby nevedeli, že každá cestička do raja je sprvu tŕnistá. Táto však pokračovala nenápadne a vinula sa pomedzi kmene borovíc stále vpred. Vystlaná mäkkým kobercom z napadaného ihličia sa asi po sto metroch priblížila k morskému brehu. Tu vykukla zo zeleného porastu a ihličie vystriedali ohladené kamene. Obišla ešte niekoľko pokrútených stromov, veľkých skál a jednu neprístupnú zátoku.
Raj sa začínal hneď za ňou.
Za poslednou borovicou a zákrutou sa objavila plážička ako z rozprávky. Z jednej strany les, plný voňavého ihličia, spevu vtáčikov a cikád, z druhej morské skaly, vybielené slnkom a vetrom, a za nimi modrá, šíra a večne nepokojná hladina mora.
Len slnko, more a vzduch.
Len vôňa živice, len vtáčí spev a trblietanie tisícov zrkadielok na morskej hladine, len pohoda, kľud a mier.
Keď pánboh rozdával ľuďom krajiny, v ktorých mali žiť, ušiel sa Chorvátom ten najkrajší kút sveta. Patrí im viac ako šesťtisíc kilometrov morského pobrežia, ktoré obdivujú a navštevujú ľudia zoširoka-zďaleka. Práve preto je už ťažké nájsť miesto, kde nikto nie je, lebo osamelých rajov je čoraz menej a túžba aspoň na chvíľu uniknúť stresom moderného sveta je čoraz silnejšia. Svet je preľudnený. Podrobili sme si prírodu na svoj obraz a vybudovali civilizáciu, pred ktorou teraz utekáme – do prírody. Ticho, kľud, čistá voda a čistý vzduch sú poklady čoraz vzácnejšie. Nájsť neobjavený raj je čoraz ťažšie, ale ešte existuje…
(Ostrov Ugljan, Chorvátsko)