Nikdy som nebol komunista. Môjho otca komunisti zavreli do basy za vtip na súdruha Stalina, takže nemám dôvod ich velebiť. Môj nadriadený ma kedysi do strany tlačil, ale predseda mi povedal, že komunistická strana nie je žiadny zájazd, na ktorý sa môže prihlásiť kto chce, členstvo v strane si vraj treba zaslúžiť.
Takže tak.
Každý režim má svoje klady aj zápory a dokonalé nie je nič. Ten, komu bývalý režim ublížil, má právo nadávať a byť rád, že už skončil. Obávam sa však, že väčšina ľudí naň nadáva len preto, lebo je to v móde. Jeho názor stvorili masmédiá, ovládané inými stranami, ktoré chcú odpútať pozornosť od vlastných nedostatkov. Odchodom jednej štátostrany stranícka politika neskončila, práve naopak. Vrátili sme sa k mocenským bojom medzi bandami lumpov z čias prvej republiky, ktoré kedysi tak farbisto opisoval Jaroslav Hašek. Neveril som, že čosi tak stupídne sa môže opakovať, ale ľudia sú zrejme nepoučiteľní. „Najväčšie svinstvo je práve to partajníctvo“ – tvrdia ľudia, ktorí z politiky odišli, lebo už sa na to nedokázali pozerať. „Aj dobrá vec je zablokovaná len preto, lebo ju vymysleli tí druhí“. A nezáleží na tom, ktorí to sú. „Asi desať percent poslancov sú veľmi čestní ľudia“ – hovorí jeden z nich, F.R.Čech. „Žiaľ, v tej presile gaunerov nemajú šancu“.
Odporcom bývalého režimu, ktorí sa oháňajú slovom „totalita“zrejme ušlo,že vtedajší poslanci boli ľudia z tovární, teda jedni z nás, ktorí za funkciu poslanca neboli platení. Nebola to žiadna kasta nadľudí, odtrhnutých od života, ako tí dnešní. Boli to ľudia ako ty a ja. Myslím, že väčšia demokracia tu nikdy nebola – určite nie dnes. Grázli boli grázlami a šľapky šľapkami – a nie celebritami. My sme si však v 89tom kľúčmi vyštrngali vidinu západného blahobytu. Mysleli sme si, že bude pre všetkých. Mysleli sme si tiež, že viac politických strán znamená viac demokracie – akoby sme už zabudli na poučku, že politika je panské huncútstvo. Účet za ich huncútstva však platíme my.
Nechápem, načo sú nám, normálnym ľuďom, politické strany. To si nedokážeme organizovať svet podľa zásad zdravého rozumu? Nedokážeme rozoznať dobro od zla aj bez toho, aby nám to ktosi nadiktoval? Nedokážeme zobrať to dobré, čo nám ponúkajú rozličné ideológie a vytvoriť z toho jedinú, ľudskú? Musíme si pestovať nenávisť k iným ľuďom len preto, že sú zaškatuľkovaní v inej strane? Kam sa podel zdravý rozum?
Kedysi sme spievali, že všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná. Dnes do nás nasúkali, že práca je posledný spôsob, ako získať peniaze, šikovným patrí svet a sprostým lopata. Čoraz viac ľudí je teda „šikovných“, čoraz menej je ochotných pracovať. Ak ale budeme všetci len kradnúť, o chvíľu nebude čo. Možno až potom prídeme na to, že morálka nie je len slovo.
Myslím si, že politici sú tu predovšetkým nato, aby nás zbavili zdravej súdnosti. Aby sme prestali veriť vlastným očiam a uverili ich rečiam. Je úplne jedno, aké meno má ich strana, úmysel majú všetci rovnaký. Aj ten najhlúpejší sedliak vie, že bez práce nie sú koláče. My sme však pod vplyvom podvodníkov stratili schopnosť rozoznať, čo je životu prospešné a čo len škodí. Politika sa nedá ani jesť, ani dýchať, ani nás neochráni pred mrazom. Prestaňme teda počúvať účelové klamstvá a vráťme sa k zdravému rozumu. Ešte nám ho snáď trocha zostalo…