Nemám teraz na mysli bojovníkov za našu slobodu či nedajbože demokraciu. Tí sa dnes v hroboch tak akurát obracajú. Nie, hrdinov je tu dnes veľa, aj keď máme ten oný…mier. Kedysi sa im hovorilo Hrdinovia socialistickej práce. Dnes žiadne tituly nemajú, zato obetujú svoje zdravie na oltár mamonu. Keby aspoň svojho, ale ich mzda je v porovnaní so ziskom zamestnávateľa smiešna. Napriek tomu makajú ako draci. Vidina lepšieho zajtrajšku v podobe finančného zabezpečenia rodiny ich pripravuje o spánok, o nervy a o ľudskú podstatu. Stávajú sa z nich len roboty, slepo plniace príkazy. Keď odpadnú nahradia ich iní. Prestali plniť svoju úlohu a nikoho už nezaujímajú.
Môj brat zomrel, lebo bol hrdina. S vidinou lepšieho zajtrajšku svojej rodiny makal ako drak u zamestnávateľa, ktorý pri ňom veľmi zbohatol. Založil a rozbehol jeho firmu, ktorá má dnes veľmi dobré meno a prináša vysoké zisky. Keďže ale nemal vstupný kapitál, nemohol ju vlastniť a tak bol iba zamestnancom. Drel vo dne v noci a firma pod jeho vedením rozkvitla. Nehľadel na svoje zdravie a to sa mu vypomstilo. Možno keby šiel k lekárovi pri prvých náznakoch, možno by ho zachránili. Rakovina je ale svinstvo a od istého štádia niet pomoci. Hrdinstvo sa mu nevyplatilo, musel prácu nechať a ďalšie roky sa už len trápil. Smrť bola preňho vyslobodením.
Myslím, že takých ľudí je na Slovensku veľa. Zamenili svoj život za prácu a nevedia sa zastaviť. Niektorí aj zbohatli, ale stratili vzťah k základným predpokladom pre život, z ktorých zdravie je najdôležitejšie. Načo sú peniaze, keď život je utrpením? Aký zmysel má naháňať sa za úspechom, keď ich predbehne smrť? Načo je hrdinstvo? Na krajší hrob?
Máme len tento jeden život.
Ako ho prežijeme?