Hore háj, dolu háj, hore hájom chodník
Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník
Ja musím byť zbojník, bo krivda veliká
Neprávosť u pánov, pravda u zbojníka
Takto znie naša národná pieseň. V takomto duchu vyrastali celé generácie slovenských mládencov i diev, takéto verše sa učili povinne v školách a duch zbojníctva nasávali krátko nato, čo prestali nasávať materinské mlieko. Mor ho sme sa učili už v piatej ľudovej. A nielen škola, ale najmä praktický život v nás pestoval pocit, s akým žili celé generácie našich predkov: trvalý pocit krivdy. Slovenský národ nikdy nebol výbojný, nikdy nesiahol kradmou rukou na niečiu slobodu. Preto mu na ňu vždy siahal ktosi cudzí. Kto nebojuje, ten nikdy nezvíťazí. Preto sme vždy boli len utláčaní, vyháňaní zo svojich sídel, preto sme sa vždy len schovávali v húštinách a pozerali do dolín, kde pod útokmi dobyvateľov horeli naše dediny, preto sme vždy len utekali. Zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia. Trvalý pocit krivdy v nás zostal už navždy a trvá dodnes. Okradni pána, kedy môžeš, bo pán ťa okradne kedy chce. Tatári, Turci, Maďari, Česi – všetci nám len ubližovali a my sme sa museli vždy len zakrádať poza humná s myšlienkou na pomstu. Ten partizánsky spôsob odboja bol jediným, aký sme poznali a keď nám skapala koza, zadosťučinenie nám prinieslo len to, ak skapala aj susedovi. Hľa, to je slovenská nátura. Máme ju zažratú v koži aj v duši. Pocitov krivdy sa nevieme zbaviť ani dnes, hoci už máme samostatný slovenský štát a pánov svojich vlastných. Stáročné snahy národa slovenského o osamostatnenie spod područia kohokoľvek boli konečne vyslyšané, no krivda nezmizla. Naopak, už sa nemôžeme vyhovárať na to, že Maďar, že Nemec, že Čech. Zvolili sme si vlastných, z našich radov, aby za nás bojovali proti nepriateľom zvonka i zvnútra, no časom zisťujeme, že oni to nie sú žiadni hôrni chlapci, ktorí by bohatým brali a chudobným dávali. Naopak, sú to boháči, ktorí sa s nami už ani nebavia. Aké pocity môže mať dnešný Slovák? V čo ešte môže dúfať? Čo ešte môže robiť, aby konečne na Slovensku dobre bolo?
Hore háj, dolu háj…