Akosi sa nám vytratili.
Ľudia aj kozy.
Ten starý pracovitý Slovák, ktorý za kúsok chlebíka a kalištek frndžalice dokázal celý deň makať na stavbe celý deň, toho už niet. A kozami dnes namiesto zvierat nazývame ženské prsia.
Slovenské dediny sa za štyridsať rokov zmenili na nepoznanie. Celé ulice krásnych nových domov vyrástli takmer zadarmo. Každý, kto mal chuť postaviť si dom, dostal pôžičku, aj nenávratnú, ktorú použil na nákup stavebného materiálu. Robotníkom neplatil. Vždy sa našli príbuzní a kamaráti, ktorí za obed a fľašku trúnku chodili cez víkendy makať od rána do večera aj rok, dva, tri. Ľudia si pomáhali. Dnes ja tebe, zajtra ty mne. Bez účtovania, bez papierov, len tak, z kamarátstva. Celé dediny vyrástli z kamarátstva a ľudskej spolupatričnosti.
V sedemdesiatych rokoch k nám prišli príbuzní z Ameriky, keď sme im to povedali, nechceli veriť. U nich nič také neexistovalo. Ja sám som pomohol postaviť tri domy, viac ako sto víkendov strávil poctivou drinou a nedostal za to ani korunu. Neľutujem. Tie domy stoja a ja mám dobrý pocit, že aj vďaka mne.
Viem, za pocit si nič nekúpim.
Viem, dnes je to na smiech.
Dnešní mladí zadarmo ani nevstanú z postele. Možno aj strechu nad ich hlavou ktosi postavil zadarmo, to im ale nebráni prehlásiť, že zadarmo prstom nepohnú.
Zmenili sme sa.
Kamarátstvo sa kamsi vytratilo, zato sa prehĺbili spoločenské rozdiely medzi tými, čo makajú a tými, čo majú nový dom.
To staré porekadlo o skapatej koze však zostalo.
Zjavne máme viac dôvodov k závisti aj nenávisti.
Pred Bohom sme si vraj všetci rovní, ale rovnostárstvo odsudzujeme.
Aj vlastnú kozu by sme obetovali, len aby skapala aj susedova.
Sľúbili sme si lásku.
Čo nám z nej zostalo?