Nerozumiem tomu.
A rád by som.
Lebo to, čo sa deje v našich horách si v ničom nezadá s nájazdmi krvilačných Tatárov. Len s tým rozdielom, že dnes si svoju krajinu drancujeme sami a pílime konáre, na ktorých sami sedíme. Také rozsiahle a bezohľadné vyrubovanie stromov tu ešte nebolo. Miznú celé stráne. Na miestach, kde ešte nedávno a celé stáročia stál krásny les, sú dnes holoruby – a bodrel. Konáre, ktoré sa nedajú speňažiť prerastajú žihľavou a burinou, lesné cesty sú zničené a pramene vysychajú. Škody sú nevyčísliteľné.
Prečo?
Do prírody sme chodili načerpať kyslík a energiu. Dnes sú naše lesy na zaplakanie. A zdá sa, že väčšina ľudí o tom ani nevie. Sedia doma pri televízoroch a počítačoch a virtuálne sa zapájajú do protestov proti vyrubovaniu brazílskych pralesov. Že kúsok od nich miznú posledné zvyšky slovenských lesov – to nevedia. Zatiaľ ešte dýchajú. Nie brazílsky, ale slovenský vzduch.
Keď pred pár rokmi pán Mičovský upozornil na bezohľadné pľundrovanie našich hôr, vyhádzali celé vedenie štátnych lesov. Tí, čo boli platení za správu nášho najväčšieho bohatstva ho rozkrádali. Neviem, či a ako bol za to ktosi potrestaný, ale na ich miesta nastúpili iní – a drancovanie pokračuje. Pán Mičovský sa medzitým stal poslancom Národnej rady a zdá sa, že už za naše lesy nemá kto bojovať. V parlamente zrejme stromy nerastú. Zato po slovenských železniciach denne prechádzajú celé vlaky, naložené drevom. Naše malé Slovensko vyváža drevo do zahraničia, akoby sme boli surovinová veľmoc. Akoby sa ktosi snažil o to, aby tu nezostal kameň na kameni. Zopár ľudí sa nabalí a zdrhne tam, kde sa ešte dýchať dá.
A čo my?
Ešte tu pár stromov je.
Počkáme, až zmiznú aj tie?