Niekam sa stratila.
Kedysi ju poznali všetci, teraz sa každý tvári, že o nej nevie nič.
Je to čudné.
Veď je taká krásna – napriek svojmu veku, veď tu s nami bola celé veky – a ku každému bola vždy taká milá, a všetkým nám pomáhala. Neverím, že by na ňu všetci zabudli.
No – všetci hádam ešte nie.
Ešte žijú ľudia, ktorí ju poznajú, a neváhajú to prejaviť. Žiaľ, príliš sa im to nevypláca. Slečna Empatia má totiž jednu nepríjemnú vlastnosť: nedokáže sa vnútiť. Čoraz viacerí ju začali zneužívať, ale sami akoby ju nepoznali. Možno preto odišla.
V tomto je podobná inej slečne, tej s menom Láska.
Ani tá sa nedá vynútiť.
Aj tá je dobrovoľníčkou, ktorá nejde zobudiť u ľudí, čo ju nechcú.
Veru tak, Empatia je bytostne závislá na ľuďoch.
Bez ľudí hynie.
Ktovie.
Možno sa kamsi vytratili ľudia.
Takí tí s veľkým Ľ.
Takí tí s Láskou a Empatiou v srdci.
Asi už sa aj srdcia kamsi vytratili.
Niekto varí srdce namiesto sviečkovej.
Sviečková je drahá, tak uvarí srdce, urobí zeleninovú omáčku a spolu s knedľami to zje.
Ktovie.
Možno sú už všetky srdcia zjedené.
Je kríza.
Žalúdok je vraj dôležitejší ako srdce.
Štát sa vraj zadlžuje.
A vraj si prejedame budúcnosť.
Tak tomu verím.
Čo za budúcnosť nás čaká bez srdca, bez lásky a bez empatie?