Krátko po revolúcii u nás vyšla knižka s názvom „Tajná správa č.4“. Napísali ju cestovatelia Hanzelka a Zikmund a týkala sa ich cesty do Sovietskeho zväzu. Tá cesta bola požehnaná stranou a vládou a mala za úlohu zmapovať krajinu nášho veľkého brata, pôvodne zrejme s úmyslom poučiť sa. Hanzelka a Zikmund však zrejme nedokázali klamať a tak napísali pravdu. Síce s láskou, sympatiami a snahou o pochopenie, ale fakty boli jednoznačné, a preto kniha v minulom režime vyjsť nemohla. Absurdnosť systému, ktorá spôsobovala neskutočné plytvanie prírodnými aj ľudskými zdrojmi, arogancia miestnych straníckych funkcionárov a skrivené chrbtice ich pochlebovačov viedli k všeobecnej letargii obyvateľstva. Obrovský národ s úžasným potenciálom hlivel a nemal záujem o zmenu. Keď sa ich pýtali, či im to nevadí, najčastejšie dostali odpoveď: My uže privykli.
Obávam sa, že toto heslo sa udomácnilo aj u nás.
Aj my sme si už privykli na absurdity a zmena systému na tom veľa nezmenila. Aj my sa len prizeráme, ako nás vlastní aj cudzí páni klamú a okrádajú a akoby nám to nevadilo.
My uže privykli.
Asi ani nevieme, čo by sme mohli zmeniť. Tak, ako za bývalého režimu, snažíme sa okradnúť pána tak, ako on okráda nás a máme dobrý pocit, ak sa nám to podarí. Že pritom okrádame aj svoju vlasť a spoluobčanov, ktorí za nič nemôžu, to už ani neriešime, lebo vraj kto nekradne, okráda svoju rodinu. Asi už ani neveríme, že by to mohlo byť inak, že by u nás raz mohlo byť čosi také ako spravodlivosť. Veď aj naši dedovia a otcovia žili v nespravodlivosti, tak prečo my by sme mali žiť inak.
Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa, a tá sa vyzlieka veľmi ťažko.
Už sme si na ňu zvykli.