Ľudskou spoločnosťou lomcujú mnohé zásadné otázky. Svetový terorizmus, politické smerovanie sveta, farba kravaty pána ministra, existencia mimozemských civilizácií.
Otázka sklápania záchodovej dosky patrí medzi tie najzásadnejšie.
Prečo?
Lebo od nej závisí porozumenie medzi ľuďmi opačného pohlavia, od porozumenia zasa možnosť pohlavného styku a od toho vlastne celá existencia ľudstva.
Zuzana bola pekná mladá žena, páčila sa mi a vedel som si živo predstaviť milovanie s ňou. Ani ja som jej zjavne nebol ľahostajný a keď sme si v jej malom byte štrngali pohárikmi, vyzeralo to veľmi nádejne. Jej víno mi však spôsobilo istú potrebu, tak som sa na minútku ospravedlnil a navštívil tú malú miestnôstku, kam vraj aj králi chodia pešo. Vzápätí ju navštívila ja ona, ale na rozdiel odo mňa, vyšla z nej celá rozladená. Vraj prečo nesklápam dosku. Ona ju má vždy sklopenú a je odo mňa dosť bezohľadné nedávať veci späť tak, ako som ich našiel. Áno, Zuzana bola pedant. Až taký, že z milovania nebolo nič. Ak si vraj nerozumieme ani v zásadných otázkach…
Milka určite taká pedantná nebola. Veselá, bezproblémová, ústretová. Teda – odtiaľ potiaľ. To, že som dosku sklopil až po vykonaní malej potreby mi jednoducho neverila a tých pár kvapiek vody po splachovaní pokladala za… „no nechutné. Skoro som si do toho sadla.“
Nuž, veru tak.
Z otázky záchodovej dosky mám traumu.
Sklápať či nesklápať.
Ktovie, aké deti som mohol mať so Zuzanou.
Určite by boli krásne, múdre a…pedantné.
A s Milkou?
O akých úžasných ľudí som pripravil tento svet len preto, že neviem, či sklopiť, či nesklopiť.
Pripadám si ako idiot.
A čo ty, milý čitateľ?
Máš v zásadných otázkach jasno?