Stojím pri pokladni malého obchodíku na Rázusovej ulici v Trenčíne. Babička predo mnou natŕča otvorenú dlaň plnú mincí pokladníčke: vyberte si, panička, ja na to nevidím. Žena z jej dlane vyberá tri 50centové mince a ráta: dvadsať, štyridsať, šesťdesiat. Aj keď vidí, že sa na ňu pozerám, oberá babičku šmahom o takmer tridsať niekdajších korún. „Pani, prečo tú starú ženu okrádate?“ – spýtam sa. Naučeným pohybom vhodí mince do pokladne, kde sa stratia v anonymite ostatných a už je na koni: „No dovoľte?“ Ďalší spád udalostí je už v jej réžii, ja svoje tvrdenie nemôžem dokázať a aj postihnutá babička mi vyčíta, prečo tú pani obviňujem, ona ju pozná už roky a verí jej.
Na domovej schôdzi som upozornil majiteľov bytov, že pán Malovec, ktorý od nich vyberá peniaze na upratovačku, jej dáva len časť peňazí, ostatné si necháva pre seba, takže nás všetkých už celé roky okráda. Všetci sa pohoršili, ale neurobili nič, ba začul som suseda, ako vystríha Malovca, aby si na mňa dával pozor.
V susednom dome to bolo horšie. Správca povyberal od všetkých peniaze na prerábku elektrického vedenia, niekoľko tisíc eur, ale peniaze dal svojmu synovi na zaplatenie dlžôb v herni. Všetci nadávali, ale keď som sa ich spýtal, prečo na dotyčného nepodali žalobu, len krčili plecami, veď viete, je to invalidný dôchodca, predsa ho nepošleme do basy, peniaze nám aj tak nikdy nevráti. Áno, viem, úlohou justície ja trestať zločincov, nie naprávať škody, ktoré spôsobili.
Slovensko je štát zavalený zločinom. Súdy sú zaplavené kauzami, vraj nestíhajú, ale to je len zlomok toho, čo sa tu deje. Nedôvera k justícii spôsobuje to, že väčšina trestných činov sa ani nerieši. Kde nieto žalobcu, niet ani sudcu. Už sme si na to zvykli. Popri veľkých kauzách tu denne potýkame s menšími lumpárňami, okrádaním a podvodmi, ktoré nikto nerieši. Prerástli našu spoločnosť tak, že už ich pokladáme za normálne.
Áno, Slovensko je skutočne zvláštna krajina. Všetko je tu relatívne. Hlavne dobro a zlo. Niektorí ľudia tu vykazujú neklamné známky masochizmu. Ako vo filme Pacho, hybský zbojník: len bite, pán veľkomožný. To je naozaj choré. Tu je ťažko niekomu pomáhať, môže vás za to znenávidieť. Zato sa veľmi radi prikláňame k tým, čo nás okrádajú, podvádzajú a trápia. Akoby sme ani nechceli, aby nám bolo dobre. Akoby sme bez „panských huncúctiev“ nedokázali žiť. Ktovie, možno sme si za tie stáročia poroby vypestovali genetickú túžbu po utrpení.
Preháňam?
Nemyslím.
Jonáš Záborský
S L O V Á C I
Prečo sa ten slovenský ľud, každého tak bojí ?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí !
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie, a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu, a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zaviažu.
Či to tak má byť naveky ? Niet Slovákom rady ?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády !
Jonáš Záborský,
napísal túto báseň ešte pred 200 rokmi.
Čo vy na to, bratia Slováci?