Do Plzne sme cestovali autobusom. Firma zrejme usúdila, že tento dopravný prostriedok je pre osem ľudí najvýhodnejší. Aj tak sme sa cítili ako dobyvatelia, ktorí idú vyplieniť konkurenciu. Náš zahraničný zamestnávateľ sa rozhodol presunúť výrobu z Čiech na Slovensko a my sme boli tí, čo mali ten kšeft prebrať. Pán, sediaci predo mnou, mal otvorené veľké noviny a nápis v titulke: „Slovenská ekonomika poráží všechny okolní státy“ ma tiež nenechal ľahostajným. Vysvetľoval som svojmu kolegovi z Holandska, že Plzeň je mesto piva, určite už o ňom počul, ale pred mestom nás vítala veľká svetelná tabuľa s nápisom Heineken, tak som ho už radšej nepoúčal.
Výrobná hala bola dosť veľká, pracovalo v nej tak zo dvadsať žien a jeden asi stokilový chlap. Tých sto kíl mal bez nôh a sedel na invalidnom vozíku. Volali ho Péťa.
Na pracovisku vládla oproti našim hektickým podmienkam vcelku pohoda. Češi sa nedali stresovať takými maličkosťami, ako napríklad plnenie plánu a aj keď pracovali kvalitne a spoľahlivo, nenechali si svoju pohodu nikým vziať. To bol zrejme hlavný dôvod, prečo im prácu vzali. Slováci preukázali oveľa vyšší stupeň servilnosti a ochoty poslúchať.
Nepochybujem o tom, že pohľad na svet z invalidného vozíka je iný. Péťa bol slobodný štyridsaťročný starý mládenec, ktorý si mohol dovoliť byť trocha mimo. A možno aj mať nadhľad. Či skôr podhľad. Tu sa časom stal akousi dutou vŕbou. Ženy, väčšinou matky viacerých detí, nezriedka osamelé, sa občas len ťažko zrovnávali s problémami, ktoré táto nová doba pred ne postavila. Potrebovali sa posťažovať, vyžalovať, zavše si aj poplakať. Péťa sa hodil. Sám postihnutý, vzbudzoval dôveru. A vedel počúvať. Chodili za ním viaceré, každodenne. Jeho terapia bola možno čudná, ale zaberala. Nechlácholil, nečičíkal. Skôr naopak. Jedna osamelá matka dvoch dospievajúcich detí so strhanou tvárou a slzami v očiach pri ňom pod zámienkou riešenia pracovného problému sedela dosť dlho a stíšeným hlasom mu hovorila o svojich deťoch, o ich nevďaku, nárokoch a drzosti, samé problémy. Péťa bol realista. „Co si stěžuješ? Svět od tebe chce, abys mu porodila děti, postavila je na nohy a pak zdechla:“- preriekol nahlas.
Čudné?
Kruté?
Možno.
Ženy ho mali rady a chodili za ním naďalej.
A ja musím rozmýšľať nad tým, aká je ľudská povaha rozmanitá a aké čudné lieky potrebuje ľudská duša.
A tiež už nie som hrdý na to, že sme tých dvadsať ľudí pripravili o prácu. Predsa len, existuje aj čosi iné…