Pánboh dal ľuďom všelijaké dary.
Zadarmo.
Tak akosi…protekčne.
Už sme si zvykli.
Na tie dary.
Berieme ich ako samozrejmosť, či dokonca ako povinnosť nášho stvoriteľa k nám, veď dnešné deti svojim rodičom hovoria: keď si ma mal, musíš sa o mňa starať. Aj zákon im dáva za pravdu.
Dar reči je očividne darom danajským. Nepochybne bol pôvodne myslený dobre, ako prostriedok dorozumenia. Berieme ho ako samozrejmosť a keďže ho máme zadarmo, využívame a zneužívame ho dosýta. V živote nás nenapadlo, že by sme zaň mali byť vďační. Naučili sme sa ním narábať tak, že by sa aj Pánboh čudoval. Naučili sme sa ho zneužívať vo svoj prospech a klameme, len sa tak práši. Namiesto prostriedku porozumenia ho používame ako kalič vody, zahmlievač faktov a prekrúcač pravdy. V tomto sme dosiahli priam majstrovskú virtuozitu. A keďže mnohí z nás ešte stále veria všetkému, čo je povedané či napísané, darí sa nám. V ostatnom čase sa nám podarilo pomocou jazyka prekrútiť aj morálku: ten, kto pomocou klamstva dosiahne úspech, ten už nie je nehanebný klamár, ako kedysi, ale šikovný agitátor. Takých si každý váži, a aj dobre zaplatí. Ak vás taký človek prehovorí, aby ste si kúpili to či ono, nazveme ho priam vznešene: reklamný mág. A čo ak vás ten génius presvedčí voliť tú či onú stranu? No ruky by ste mu vybozkávali. Talent presvedčiť iných je dnes na nezaplatenie…preto je tak dobre platený.
Ľudia sú čudné tvory.
Viac ich zaujíma tón hlasu, sympatický zjav či nejaká tá riekanka. Budú ju opakovať do zblbnutia.
No radosť klamať ich.
Niekedy ich nezaujíma to, čo dotyčný hovorí, priam trestuhodne. Napríklad vtedy, keď ide o ich peniaze, o ich budúcnosť, o celý ich život. Nechajú sa vodiť za nos nič nehovoriacou riekankou a idú za tým sympaťákom až do priepasti.
Čudujú sa vždy až potom, keď už je neskoro čosi naprávať.
Eniky beniky kliky bé, ábr fábr dominé – to je jedna z najpopulárnejších básničiek na Slovensku.
Viete prečo?