Môj priateľ Jožko je správny kresťan. Do kostola chodí pravidelne, nevynechá ani jednu nedeľnú omšu a pokiaľ mu to zamestnanie dovolí, aktívne sa zúčastňuje náboženského života.
Jožko je aj úspešný podnikateľ. Ak si vo svojich modlitbách želal úspech v podnikaní, pánboh ho vyslyšal. Darí sa mu. Priznal sa mi, že na účet farnosti už poslal v bývalej mene viackrát sto tisíc. Keď som sa ho spýtal, či sa nebojí, že by jeho peniaze mohli byť zneužité na súkromné účely, škaredo na mňa pozrel a ostentatívne odvetil, že ho to nezaujíma. Pri ďalšej otázke, či by tie peniaze nechcel venovať radšej priamo na chudobu či bezdomovcov sa už vážne rozčúlil. Vraj darebákov podporovať nebude.
Tak.
Naozaj nechápem ten humbug okolo arcibiskupa Sokola a financovania cirkvi. Čo je koho do toho, koľko veriaci dobrovoľne darovali svojmu pastierovi? Ľudia predsa chcú konať dobré skutky a do toho im nemá čo štát ani neveriaci kibicovať. A kňaz predsa nie je žiadny pobehaj, má právo na dôstojný život. Veď aj v Písme sa píše: čo si necháš pre seba, bude ti odňaté, čo daruješ, zostane ti naveky.
Takže vážení ateisti, neverci a bezbožníci: nezáviďte. Milióny na účtoch cirkvi sú vizitkou zbožnosti národa, s tým nič nenarobíte, ani keby ste pukli od zlosti. A že na cirkev idú peniaze aj z vašich daní? Nuž, nemali ste si to odhlasovať v parlamente. Napokon, traja zo štyroch Slovákov sú kresťania, snáď nečakáte, že budú proti. Je to vôľa väčšiny.
Kupovanie odpustkov je v našich dušiach hlboko zakorenené. To nám nemôže nikto zakázať. Korupcia? Ale kde, to je predsa niečo úúúplne iné…
Kauza okolo cirkevných peňazí už zvírila hladinu spoločenského života viackrát, ale napokon všetko skončilo v starých koľajach. Odliv veriacich nenastane ani tentoraz. Na Slovensku to vždy bude tak…