„Žiadny národ nemá toľko neprajníkov ako Slovensko“ – zaznela hlasnejšie prednesená veta z hlúčiku dôchodcov, čo sa schádzajú u nás na námestí pod sochou Štefánika, a politizujú.
Oslávili sme dvadsiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky a to je dôvod zamyslieť sa nad týmito slovami. Naozaj, niekedy to vyzerá tak, akoby sa proti nám spriahli všetci čerti. V mnohých Slovákoch je trvalo zakorenený pocit krivdy. Ubližovali nám Turci, Maďari aj Česi, na medzinárodnom súde v Haagu väčšinou prehrávame a ešte aj v tom hokeji máme smolu na nespravodlivých rozhodcov. Najhorší sú však zradcovia z vlastných radov. Podaktorí Slováci by predali rodnú vlasť za pár drobných a rozkradli už asi všetko, čo sa rozkradnúť dalo. Hrdosť na svoju krajinu, akú poznáme z amerických filmov, by sme u nás ťažko hľadali, hoci v karpatskej kotline žijeme oveľa dlhšie, ako tí pozbieranci za oceánom.
Čím to je?
Národná hrdosť je pekná vec.
Zavše aj potrebná.
Zrejme najhrdším človekom na svoju vlasť, akú som kedy poznal, bola jedna veľmi vzdelaná žena z Albánska. Každú negatívnu zmienku o Albánsku tvrdo skritizovala a ostro vyštartovala po každom, kto by si, čo i len v náznaku, chcel robiť z jej vlasti srandu. Na Slovensku jej chovanie pôsobí dosť komicky, lebo veď tu každý vie, že Albánsko žiadnu dieru do sveta neurobilo. Možno ale práve preto má tá žena snahu svoj národ hájiť, lebo žije na Slovensku, kde práve pre vlastné komplexy máme sklony podceňovať iných.
Je príznačné, že najviac národnej hrdosti majú na Slovensku práve dôchodcovia. Väčšinou sú skromní, k životu im stačí málo a mnohí nikdy nevytiahli päty zo svojej vlasti, takže ju nemajú s čím porovnávať. Svetaskúsenejšia mládež obvykle nad Slovenskom len mávne rukou, videli už onakvejšie krajiny, spoznali iných ľudí a to, čím sa Slovensko vo svete zviditeľňuje, ich hrdosťou nenapĺňa. Imidž našej krajiny za jej hranicami nie je príliš ružový. Vytvárajú ho nielen tí, ktorých vidno najviac, teda politici, ale napríklad aj tá pani, ktorá z hrobu princeznej Diany ukradla plyšovú hračku – v Anglicku boli toho plné noviny.
Na čo teda môžeme byť hrdí?
Na naše Tatry?
Áno, Tatry sú úžasné – ale nie našou zásluhou. My ich vieme tak akurát devastovať.
Áno, máme aj slávne osobnosti, ktoré pre svet urobili veľa – Murgaš, Petzval, Banič. Žiaľ, títo Slováci sa uznania dožili až v zahraničí, tu sme ich oceniť nedokázali. Slovenskí murári vraj postavili Budapešť – ale kto vo svete o tom vie? Vrbovský rodák Móric Beňovský má na Madagaskare pomník – tu sa z neho vďaka nepodarenému televíznemu seriálu iba smejeme. Slovensko je tretie na svete v počte minerálnych prameňov, hneď za Gruzínskom a Mexikom, je to zlatá baňa, ale svet ovláda francúzsky Evian a taliansky Mattoni. Len v okolí Trenčína je sedemnásť minerálnych prameňov – a nevedia o tom ani Trenčania.
Čo teda?
Z čoho má prameniť naša národná hrdosť?
Už Schopenhauer kedysi povedal, že ten, kto nemá nič, na čo by mohol byť hrdý, začne sa oháňať národom, hoci nemá žiadnu zásluhu na tom, odkiaľ pochádza.
Dokážeme aj čosi viac?