Je to hrôza.
Človeku, odchovanému na omastenom chlebe s cibuľou, ktorého najväčším desiatovým pôžitkom bolo desať deka tresky s rožkom, to pripadá ako sen. Tie dlhé rady stolov, naložené jedlami od výmyslu sveta, z ktorých si môžete zobrať čo chcete a koľko chcete, to je čosi, čo sa prieči prírode. Veď každý živý tvor, vrátane človeka, má v sebe storočiami zakódovaný pud napchať sa, kým je čím, lebo zajtra už možno nebude. Švédske stoly sú diablov vynález, ktorým skúša našu odolnosť. Absolútne nechápem tie vycivené slečinky, ktoré pomedzi tie stoly chodia aj pol hodiny s unudeným ksichtom, aby si napokon odniesli jeden pomaranč. Ja by som najradšej pojedol všetko. Veď inak sa to pokazí a budú to musieť vyhodiť. Musím to všetko zachrániť ! A čo také chudobné deti v Afrike? Oni hladujú a tu sa takto plytvá…
My, Slováci, máme v sebe ešte stále akýsi „komplex chudoby“. Niektorí si naložia viac, ako dokážu zjesť, a potom to vyhodia. Ešte horším športom je kradnutie. V chorvátskom Rovinji som každý deň sledoval jednu rodinu s tromi deťmi, ktoré sa pretekali, kto vynesie z jedálne viac. Vonku si potom porovnávali svoje „úlovky“ a rodičia ich chválili, aké sú šikovné. Rekordmanom bol asi osemročný chlapec, ktorý spod trička vytiahol 36 mištičiek s lekvárom. Do jedálne hotela Ugljan zasa chodila jedna staršia pani so svojím synom na invalidnom vozíku. Ten vozík mal po oboch stranách zavesené dve veľké tašky a ja som vždy obdivoval majstrovstvo, s akým ich tá pani dokázala za pár minút napratať. Nikdy ich, chudákov, nikto nekontroloval. Akurát neviem, čo s tým potom robili. Zrejme si robili zásoby aj na zimu.
Komplex chudoby je u nás dosť pochopiteľný, potraviny sú čoraz drahšie a ešte máme v pamäti ich nedostatok. Čo ale nechápem, je spôsob, ako s ním niektorí bojujú. V istom nemenovanom päťhviezdičkovom hoteli sedávali v jedálni s nami pri stole dvaja mladí ľudia odkiaľsi z Kysúc. Bola to ich svadobná cesta a zjavne neboli na čosi také navyknutí. Snažili sa tváriť prirodzene a nevyzerať ako sedliaci, a keď si mladík nakládol na tanier trocha viac, mladucha ho hneď spucovala, čo si o nich pomyslíme. Povedal som im, nech sa nežinírujú, veď to majú zaplatené, ale ona, dobre živené dedinské dievča, si len sem-tam čosi zobla. Imidž je imidž. Potom sme ich stretli v meste, práve vychádzali z obchode s potravinami s plnými taškami…
Veru, tieto švédske stoly sú niečo, čo my Slováci stále akosi nedokážeme stráviť…