Nuž – asi len preto, že sú sprostí.
Stačí si tú sprostosť nazvať nejako vznešene, napríklad Zásadovosť, a hneď všetko vyzerá inak. Taký zásadový človek si ide za svojím aj cez mŕtvoly a z nastúpenej cesty neuhne ani keby ho na škripec naťahovali. Často pritom naťahuje na škripec aj iných, najmä tých, ktorí ho majú radi.
Pálenie mostov však svedčí skôr o nedôvere vo vlastné schopnosti držať sa zásad. Ak si odreže cestu, už nemá možnosť vrátiť sa späť, ani keby pochopil, že tam vpredu ho nič dobré nečaká.
Jedna moja príbuzná tak spálila mosty za svojou rodinou. Odsťahovala sa na samotu a prerušila všetky aj s vlastnou dcérou. „Už ťa v živote nechcem vidieť“ – prehlásila v záchvate zásadovosti a skutočne sa nastúpenej cesty držala takmer päť rokov. Až do chvíle, keď jej artróza znemožnila pohyb a nebola schopná sa o seba postarať. Našťastie, nie všetci sú takí zásadoví a dcéra jej pomohla.
Zásadovosť je pekná vec.
Aj ja mám občas jej záchvaty a pritom sa mi podarí niekomu ublížiť.
Našťastie – nikdy nespálim všetky mosty.
Aspoň jednu lávku si nechám.
Takmer vždy som ju potreboval.
Lebo človek je tvor omylný a život je zmena. To, čo včera vyzeralo úplne jasné môže byť zajtra celkom inak. Postaviť most cez rozbúrenú rieku života dá oveľa viac práce, ako ho spáliť. Zvlášť vtedy, keď ten most vedie od srdca k srdcu.
Ten treba chrániť najviac.