Už som to kedysi zažil.
Hneď po vojenčine som nastúpil pracovať do istého veľkého Národného podniku. Vedúci ma na vstupnom pohovore informoval o dôležitosti nášho závodu v národnom hospodárstve, o našich záväzkoch, plynúcich zo záverov x-tého zjazdu strany a tiež o mojich pracovných povinnostiach. Až keď sa postavil, aby naznačil, že vstupný pohovor sa končí, nesmelo som sa spýtal, aký bude môj plat. Pozrel na mňa s nevôľou a precedil: šestka trieda. Pri nástupe na pracovisko si na mňa moji noví kolegovia ukazovali: to je ten, čo ešte nič neurobil, a už si pýta peniaze.
Keď sme neskôr navštívili náš družobný závod v Česku, ich vedúci nás povodil po všetkých prevádzkach a vždy nám povedal, koľko sa kde zarába. Úplne na konci bola dosť náročná, ale dobre platená prevádzka. „Zde pracují jenom starší zaměstnanci“ – povedal – „a dáváme je sem proto, aby měli lepší dúchod“.
Priznám sa, že na Slovensku som nič podobné nezažil.
Nedávno sa môj zahraničný zamestnávateľ rozhodol presunúť časť výroby z Čiech na Slovensko. Dôvody neprezradil, ale my sme boli hrdí na to, že nám dôveruje viac ako Čechom a tiež radi, že budeme mať viac práce. (A možno v tom bol aj kúsok škodoradosti, že sme Čechom vyfúkli kšeft). Môj český kolega ma však už krátko po príchode schladil: „Tady to za ty peníze nikdo dělat nechce“. Vo vinárni „U rytíře“ to pri druhom litri červeného ešte doplnil: „…a taky si nikdo nedá furt srát na hlavu.“
Takže tak.
Som stále hrdý na to, že máme prácu.
Na plácu už taký hrdý nie som.
A na to, čo všetko musíme vydržať, aby sme si tú plácu zaslúžili, už vôbec nie.
Ale my, Slováci, vydržíme asi všetko.
To preto nás majú tí zahraniční investori tak radi.
Lebo na naše hlavy sa toho zmestí naozaj veľa.