-tento výrok je starý už bezmála dvetisíc rokov a zdá sa, že práve tu a teraz je aktuálnejší ako kedykoľvek predtým.
V starovekom Ríme boli pravidlá určené vzťahom otrok-pán, ale táto naša-ehm-demokracia prináša pánom veľa problémov s udržaním poslušnosti svojich poddaných. Predsa len, história je plná revolúcií a rozzúrený dav už udupal nejedno blahorodie. Namiesto násilia je potrebné používať psychológiu, teda lož a klamstvo, zabalené do uveriteľných fráz a poloprávd. Osvedčilo sa tiež odpútavanie pozornosti, napríklad poukazovaním na to, že inde je to ešte horšie, prípadne nahrádzanie gladiátorských zápasov televíznymi seriálmi a novými počítačovými hrami.
Forma sa zmenila, účel zostal rovnaký.
Dnešný vládca už nemôže rátať s nevedomosťou davu, internet prenáša takmer všetky informácie takmer kamkoľvek, o to viac však zaktuálnela otázky vierohodnosti.
Čo je pravda a čo nie?
Manipulácia s faktami je mocná zbraň a virtuálne „skutočnosti“ úspešne nahrádzajú realitu. Ľudia chcú byť klamaní, tak prečo im v tom nepomôcť?
Účinným prostriedkom na udržanie sociálneho zmieru je vyvolať dojem, že vládca je v skutočnosti služobník, ktorého si ľud slobodne a demokraticky vybral, aby plnil vôľu väčšiny. Takisto zákonodarný orgán, parlament, je nazvaný zborom zástupcov ľudu, prostredníctvom ktorého si ľud určuje pravidlá života spoločnosti. Voľbami ale účasť ľudí na určovaní pravidiel končí a to, čo bude parlament riešiť, rozhoduje sám. A keďže vlastný kabát je vždy bližší, ako cudzia košeľa, priority sú jasné. Kým tie o kabáte sú jasné a zväčša nemenné, tie „košeľové“ sa menia častejšie ako jarné počasie. Ľud už nezmôže nič.
Usilovnou prácou poslancov vzniká veľké množstvo zákonov a už je ich toľko, že sa v nich vyzná len človek školený, ktorý si za právnu radu nechá dobre zaplatiť. Z toho množstva dokáže vždy vybrať niečo, čo dotyčnú vec odobrí či znemožní-podľa potreby. Pravda, právo či spravodlivosť sa tak stávajú spotrebným tovarom a zákonník je len akýmsi katalógom súčiastok, z ktorého si šikovný skladník vyberie vždy ten, ktorý sa mu hodí.
A kde zostal občan, volič, človek?
Kdesi na chvoste, odkiaľ hlavu ani nevidno. Ľudia, ktorých si zvolil, aby zastupovali jeho záujmy, mu cestu k spravodlivosti zarúbali pralesom zákonov, v ktorých nemá šancu sa vyznať, preto si musí zaplatiť vykladačov, ktorí mu-možno-pomôžu. Jeho šanca dovolať sa svojej pravdy je silne závislá od výšky „palmáre“, no istotu nemá nikdy. Zaplatiť však musí vždy.
Húština zákonov je skvelý biznys.
Zamestnáva veľa ľudí s vysokými platmi len za to, že sa v tej húštine hrabú a za celý život nič užitočné nerobia. Naopak, prečasto škodia.
A je to čoraz horšie.
Ľudia sa bránia ako vedia, a zákonodarcovia musia vymýšľať stále nové zákony, aby im v tom zabránili.
Boj pokračuje.