Niektorí sú celkom spokojní.
Cítia sa byť múdrejší a skúsenejší a „hriechy mladosti“, ako to nazývajú, pokladajú za navždy vyriešené.
„Láska už je šťastne za nami“ – spieva Peter Nagy.
Sotva si spomenú, kedy sa to stalo.
Tak akosi postupne.
Naplnená túžba sa stane zvykom a ten muž či tá žena, na ktorej perách kedysi viseli všetkými zmyslami je naraz všednou, často až nepríjemnou každodennosťou.
Kam sa to všetko podelo?
To chvenie, tá túžba, tie rozšírené zreničky?
Kam zmizlo čaro úsmevu?
Ten magnet, čo priťahoval tak neomylne, tak neodolateľne tam, do jeho, do jej náručia?
A prečo sa mi už netočí hlava, keď ma objíme?
Kam zmizlo to čaro?
Niektorí aspoň spomínajú.
Niektorí s láskou, s úsmevom či nostalgiou ešte občas mávnu krídlami, pritúlia sa a šepnú: pamätáš? Ako si ma niesol v náručí, úplne nahú a šťastnú až po korienky vlasov, a ako sme sa celú noc milovali…pamätáš?
Kam sa to všetko podelo?
Rozplynulo sa to ako dym…v naplnení túžob, v dokonaní očakávaného, v šedi každodennosti. Všetko sa vyriešilo, všetko to dobre dopadlo.
Dnes máme iné starosti.
Nelietame.
Život nám priviazal nohy reťazou k zemi a dovolí nám hýbať sa iba vodorovne, len tam a späť. Pri slove „láska“ sa podaktorí len trpko usmejeme: nemáme čas na hlúposti. A pri spomienke na minulosť: boli sme mladí a sprostí.
Dnes už nelietame.
Láska je šťastne za nami, už môžeme žiť bez emócií.
Už iba niekedy…zatúžime…
…po tom chvení, po dotyku.
Už len občas mávneme krídlami a vznesieme sa, aspoň kúštik, kúštiček bližšie k nebu…