Už vyše 22 rokov k voľbám nechodím. Predtým som chodil, lebo som musel, a keď som sa raz omeškal, zazvonili u mňa dvaja páni, ktorí mi „podobrotky“ dohovorili, takže som sa radšej obliekol a šiel spolu s nimi „využiť svoje demokratické právo“. Pripadal som si vtedy ako vôl, ktorého za krúžok v nose dovedú, kam chcú. Odvtedy som voľbám hovoril „volovanie“.
Tak ich nazývam aj teraz.
Vedúca úloha strany sa síce skončila, politických strán tu máme ako v Indii bohov, ale proklamovaný posun k demokracii mi akosi unikol. Skôr naopak: mám neodbytný pocit, že dnes živím oveľa viac darmožráčov ako kedysi. K voľbám nechodím jednoducho preto, lebo nepoznám nikoho, kto by si môj hlas zaslúžil. Ešte nikdy som v politike čestného človeka nevidel. A prevziať spoluzodpovednosť za korupciu, rozkrádanie či iné lumpárne odmietam čo i len jednou päťmilióntinou. Ísť k voľbám len preto, aby sa do parlamentu nedostali „tí druhí“ pokladám za blbosť, je to ako to typické: nevadí, že mi skape koza, hlavne ak skape aj susedovi.
K týmto voľbám som ale ísť chcel.
Už dlhší čas totiž sledujem človeka, ktorý ma presvedčil, že čestný je a že si môj hlas zaslúži. Isteže, nie je to skutočný politik, jeho naivita je niekedy až komická a mnohí ho nazývajú šašom. Tá jeho naivita ide tak ďaleko, že chce, aby boli čestní aj tí, čo budú kráčať spolu s ním, a to je asi priveľa. Žiadať neúplatnosť od slovenského politika je niečo, čo nestrávi nielen ten politik, ale – ako sa zdá – ani jeho volič.
A tak sme na Slovensku svedkami „úžasného“ javu: ľudia, ktorí len pred pár dňami mrzli na námestiach v boji proti korupcii naraz nadávajú človeku, ktorý proti nej bojuje tam, kde je to najpotrebnejšie: v parlamente.
Nerozumiem tomu.
Čo sme to za ľudia?
Vieme, čo chceme?
Ešte pred pár dňami som chcel ísť – konečne – po prvý krát voliť, ale zdá sa, že opäť nebude koho.
A volovať už nechcem…