Znova a znova to dokazujú naši politici. Príkazy svojich mecenášov plnia vzorne, no postarať sa o nás, svojich poddaných, aby sme im aj naďalej prinášali zisky a nereptali – to nevedia.
Reptáme.
A právom.
To je to jediné, čo dokážeme.
Reptáme, ale poslúchame.
Keď si zmyslia znova nás nahnať k volebným urnám, aby sme znova schválili tých istých zdieračov, poslušne sklopíme uši a ideme vhodiť akýsi lístok do akejsi krabice, hoci vieme, že tým nič nezmeníme. Viera však aj hory prenáša a my sme veľmi poverčiví. Najviac veríme tomu, čo sme nikdy v živote nezažili.
Myslím si, že nežná revolúcia nám, Slovákom, veľmi ublížila. Vytiahla nás z toho nášho zápecku, kde bol síce smrádok, ale teplúčko, do mrazivého kapitalizmu, a povedala nám, že odteraz sa máme o seba starať sami. Takú neslýchanú krivdu sme si naozaj nezaslúžili. Veď pokiaľ pamäť siaha, vždy sme mali pána, ktorého stačilo poslúchať a pchať sa mu do zadku a on nám vždy pohodil zopár drobných, takže sme ako-tak prežili. Naraz nám povedali, aby sme si toho pána zvolili sami. Slýchal ktosi na Slovensku také čosi? A tak to aj dopadlo. Zvolili sme si toho, kto sa na nás usmial a nasľuboval hory-doly. Aj keď sme tušili, že v tom bude dáke panské huncútstvo a ten usmievavý je obyčajný zbojník, veď prečo iné by sa dal na politiku. Svoj hlas sme mu dali aj preto, lebo veď zbojníctvo je nám sympatické a Jánošíkovská tradícia stále žije. Okradni pána, kedy môžeš, lebo pán ťa okradne, kedy chce. Prečo si máme myslieť, že panstvo, ktoré vzíde z nás, bude iné? Veď sú naši…
Horšie bude, ak sa rozhodneme, že už sa nenecháme okrádať.
Čo môžeme robiť?
Nevoliť?
To nepomôže. Podľa platnej legislatívy by zbojníci vládli aj vtedy, keby sa zvolili sami.
Alebo existuje aj nejaká iná cesta?
Skúste si pozrieť toto: