spieval kedysi populárny spevák Gilbert Bécaud a po ňom aj Helena Vondráčková pod názvom Podívej, kvete růže.
Zdá sa mi, že myšlienka tej piesne je dnes ešte potrebnejšia ako v minulosti. Väčšina ľudí je tak zavŕtaná v problémoch, že nehľadí napravo-naľavo a bežia stále po jednej trase, každodenne tam a späť, zväčša z domu do práce a z práce zasa domov. V honbe za chlebom každodenným odchádzajú ešte za tmy a potme sa vracajú, a mnohí pracujú ešte aj doma.
Čo je to za život?
Šťastní tí, pre ktorých je práca koníčkom, ale pre väčšinu ľudí je to len nutná povinnosť, a to ešte musia byť radi, že nejakú prácu majú. Prestali už rozmýšľať nad tým, či ich baví, hlavne, že ich uživí.
Môj priateľ Vašo je veľmi dobrý človek a pravoverný budhista. Úprimne verí tomu, že človek dostáva od života len to, čo mu sám dáva.
Čosi na tom bude.
Ako inak sa dá vysvetliť, že ľudia, ktorí sa čoraz rýchlejšie naháňajú za svojím cieľom sú od neho čoraz ďalej? Šťastie a spokojnosť sú totiž živé bytosti, preto sa sotva dajú kúpiť za čosi také mŕtve, ako sú peniaze. Svet vecí, ktorými sa tak radi obklopujeme, je príliš pominuteľný a prináša nanajvýš ak chvíľkové uspokojenie. Čím viac vecí máme, tým menšia je pravdepodobnosť, že ešte budeme mať z nejakej ďalšej radosť. Pritom my všetci si nosíme semienko šťastia v sebe. Každý z nás má v sebe ružu, a tá sa chová veľmi zvláštne, priam nelogicky: skutočnú cenu má až vtedy, keď ju niekomu darujeme. A až keď nám ktosi iný daruje tú svoju, až potom máme šancu zažiť to krásne, to úžasné, to očarujúce, čo niekto nazýva zlatou muškou a iný jednoducho šťastím.
To je to, pre čo sa oplatí žiť.
V každom z nás kvitnú ruže…