Na severnom okraji mesta Trenčín leží obec Kubrá a v horskej doline povyše miestna časť Kubrica. Medzi nimi je známy minerálny prameň, kam chodia na kyselku ľudia zo širokého okolia, ale len málokto prejde na opačnú stranu údolia, ktorým preteká potôčik a vedie lesná cesta. Kedysi táto lokalita bola obývaná, svedčia o tom zbytky stavieb a zopár ovocných stromov. Okolie potôčika pri ceste lemujú prastaré duté vŕby, priam vyzývajúce k tomu, aby si do nich človek posťažoval na svoje trápenia. Hoci dnes tu zvyčajne nestretnete živú ľudskú dušu, stopy po niekdajších obyvateľoch sú zjavné a nútia fantáziu zamýšľať sa nad tým, aké ľudské osudy sa odohrávali tu, pánubohu za chrbtom a v čase, keď chlieb bol omnoho tvrdší ako dnes.
Ešte vyššie v údolí stopy ľudskej činnosti miznú. Cestička je užšia a čoraz strmšia a okolité kopce ju stískajú čoraz tuhšie. Vpravo v kopci je široký priesek medzi stromami, porastený trávou, stúpa strmo hore a stáča sa doľava. Až za zákrutou sa zraku odhalia strmé skaliská po kraji lesa ako cukrové homole, vsadené do zeme nejakým obrom. Takmer každá z tých skál ukrýva väčšiu či menšiu jaskynku, schopnú poskytnúť úkryt zvieraťu či lesným škriatkom.
Z jednej z jaskyniek vyteká prameň. Hoci skala je tmavá a zarastená, v jaskynke a vode je kameň snehobiely, až budí dojem, akoby svietil. Keď som prameň objavil, pripadal mi ako zjavenie. Je taký prirodzene krásny a panensky čistý, akoby sem ešte ľudská noha nevkročila, že som zostal stáť s otvorenými ústami. Bol to okamih takej tej nečakanej krásy, ktorá prekvapí. Stál som v nemom úžase, pozeral na to zjavenie, počúval slabučké zurčanie tej krištáľovej vody po tých svietivých kamienkoch a naplno vnímal čaro toho okamžiku. A keďže takéto chvíle podnecujú fantáziu, predstavoval som si aj tých škriatkov a aj víly, tancujúce zarána za rosy tu kdesi vedľa na lúke.
Stál som od prameňa asi tri metre, ale vyjsť až hore k nemu som sa neodvážil. Musel by som totiž pošliapať tie biele kamene a možno by som zlomil aj kvet zvončeka, z čoho by si potom škriatkovia robili čiapočky?
Odolal som aj túžbe napiť sa. Myslím si totiž, že v tom prameni je živá voda, a tá by sa nemala piť bez vážneho dôvodu. Prídem sem až potom, keď ten dôvod nastane. Možno vážne ochoriem a lekári už nado mnou zlomia palicu, čo sa pri dnešnom stave zdravotníctva môže ľahko stať. Ak budem aspoň trocha vládať, prejdem tou cestičkou, vyškriabem sa k jaskynke a napijem sa tej zázračnej vody.
Verím, že mi pomôže.