Budík mi zvonil o piatej. Niežeby som túžil aj cez dovolenku vstávať tak skoro, ale ak som chcel vidieť východ slnka z vrcholu, musel som si privstať. Mal som tiež nádej, že tak skoro tam nebude veľa ľudí a mne bude dopriate vychutnať si ten zážitok bez pokriku nespratných turistov.
Vonku bolo zamračené a mierne popŕchalo.
Dočerta, z východu slnka asi neuvidím nič.
Prešiel som poza posledné domy dediny a odbočil z hlavnej cesty na čierny lávový chodník, okolo tabule s vyobrazením lebky a varovaním o nebezpečnosti tejto cesty. Chodník sa plazil najprv mierne, ale čím ďalej tým strmšie po úbočí, až napokon v serpentínach traverzoval najvyššiu časť kopca.
Už po ceste sa otvárali úžasné výhľady do okolia. Najprv len na dedinu a pobrežie ostrova, neskôr aj na ostatné ostrovy Liparského archipelágu. Výstup nebol veľmi náročný a trval asi hodinu. Tesne pod vrcholom ležalo na chodníku veľa čiernych a červených pemzových skál, ale po pár posledných krokoch som sa dostal cez okraj a tu sa mi naskytol prvý, úžasný a nezabudnuteľný pohľad do kráteru.
Nebol tu nikto.
Len oblaky nad hlavou a sopečné pary pod nohami, len nekonečné nebo a a mohutné sily v útrobách zeme.
Ticho a úžasné výhľady, a ľahkosť výšin a tušenie obrovskej energie tam kdesi dolu.
Tá neskutočná harmónia protikladov, akú dokáže vytvoriť len matka príroda.
To nebo aj peklo v jedinej chvíli, na jednom mieste, práve tu a teraz.
Stál som na pokraji krátera sopky Vulcano a vnímal jedinečnosť tej chvíle.
Keďže nebo bolo zamračené, z východu slnka nebolo nič, ale aj tak to bol mohutný zážitok. Vľavo odo mňa sa z bočnej strany sopky a z jej hrebeňa valili sopečné pary, ktoré boli podľa varovania jedovaté, a keďže som tu bol sám, bližšie som sa ísť neodvážil. Hrebeň krátera bol nerovnako vysoký a ja som sa rozhodol prejsť na jeho opačnú, najvyššiu stranu. Nezreteľný čierny chodníček viedol po jeho vrchole a stúpal stále vyššie. Kráčajúc po ňom sa mi do mysle neodbytne tlačila myšlienka na to, že by sa sopka nečakane zobudila a rozpútala svoje pekelné divadlo práve teraz. Hoci som vedel, že posledná erupcia tu bola asi pred sto rokmi, čert vraj nikdy nespí.
Po slabej polhodinke som sa ocitol na opačnej, najvyššej strane kráteru. Výhľady odtiaľto boli najúžasnejšie. Nielen na severnú stranu s ostatnými Liparskými ostrovmi, ale aj na juh, kde z rannej hmly nejasne vystupovali kontúry Sicílie a sopky Etna.
Zahľadený do diaľky som si ani nevšimol, že tu nie som sám. Kúsok odo mňa sa na biednej vegetácii popásali zo štyri čierne kozy. Ký čert ich sem vyhnal…a možno to boli čerti. Sluhovia Lucifera, ktorí strážili tento vchod do pekla.
Ešte jeden pohyb som zaregistroval. Na opačnej strane kaldery sa objavili dve ľudské postavy, práve prišli zdola. Kráter mal priemer asi tristo metrov, videl som ich celkom zreteľne, ako zamierili k syčiacej pare na východnom okraji sopky. Sírne plyny boli ťažšie ako vzduch a plazili sa pri zemi, takže sa tam prechádzali relatívne bezpečne, tak som sa rozhodol ísť tam tiež. Už o pár minút som sa ocitol medzi desiatkami menších sopúchov, plných žltej síry, z ktorých syčali smradľavé pary. Pôda tu bola horúca, musel som dávať pozor pod nohy a nestúpiť tam, kde by to moje topánky nevydržali. Biely dym sa plazil asi vo výške kolien a hnaný vetrom mizol v kráteri, takže dýchanie neohrozoval. Preskakoval som syčiace fumaroly a kochal sa tým pekelným divadlom. Keďže tí dvaja už odišli snažil som sa prjsť ten asi stometrový úsek čo najrýchlejšie, no asi v polovici cesty sa vietor náhle otočil, zavíril a zdvihol sírne plyny do výšky. V okamžiku som ho mal všade. V očiach v nose, v pľúcach. Oslepoval ma, dusil, bral mi dych. Posledné metre som preskákal medzi sopúchmi dusiac sa a kašľajúc. Našťastie, zvládol som to a vymanil sa z toho dusivého pekla včas. Ufff…to bolo o vlások. Sopka mi dala riadnu príučku.
Dolu som už zišiel v pohode.
Zážitok zostal.