Sú na svete miesta, ktoré majú čosi výnimočné. Atmosféru, fluidum, mystiku. Ich duch dokáže silne zapôsobiť na vnímavú dušu a naši predkovia, ktorí ešte boli citliví, ich dobre poznali. My sme už obrnení civilizačným pancierom a preto prichádzame o veľa. Ak ale na takom mieste skúsime z toho panciera vystrčiť hlavu, ruku či dušu, čosi sa do nás dostane.
Mne sa to párkrát stalo.
A chcem sa s vami o to podeliť.
Myslím si, že v dnešnom materialistickom, pretechnizovanom a prepolitizovanom svete trocha mystiky neuškodí.
Začalo sa to už v mladosti.
Mal som vtedy veľmi bujnú fantáziu.
Vymýšľal som si bájky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Ezop.
Moji mladší bratanci si posadali na schody do pivnice v dome našej babičky a ja som im celé hodiny rozprával napínavé príbehy z ríše vlastnej predstavivosti. Celé tie hodiny ma počúvali s otvorenými ústami a občas aj dýchať zabudli. Lichotilo mi to, priznávam, ale ja som tou fantáziou kŕmil aj sám seba.
Už okolo desiateho roku života som prišiel na to, že predsa nie je možné, aby sme vo vesmíre boli sami. Z tých miliónov hviezd na oblohe predsa aspoň jedna musí byť obývaná. Isteže, takéto myšlienky už napadli veľa ľudí, ale kým ostatní čakali na to, kým sa tí mimozemšťania spoja s nami, ja som sa rozhodol konať. Veď, povedal som si, možno aj oni čakajú na naše znamenie. Treba nájsť spôsob, ako im poslať správu. Hľadal som miesto, z ktorého by sa dala poslať správa mimozemšťanom.
A tak som ju našiel.
Stála na kopci, zvanom Plešivec, hneď za naším mestom.
Vyzerala ako Moai.
Poznáte tie kamenné tváre z Veľkonočných ostrovov?
Táto stála na tom našom kopci a hoci tvár pripomínala len veľmi vzdialene, ja som na nej videl nos, ústa aj oči. Hľadela do údolia a ja som v tom jej pohľade cítil magickú silu. Aspoň som si myslel, že ju cítim. Presvedčil som sám seba, že Vesmírna skala je tým vysielačom správ medzi Zemou a planétou Vega.
Hovorí sa, že keď si niečo veľmi, veľmi želáte, tak sa to splní. Preto som aj ja vložil do úst Vesmírnej skaly lístok so správou mimozemšťanom a veľmi, veľmi si želal, aby ju poslala tam kamsi strašne ďaleko. Pozeral som sa jej pritom uprene do očí a v jednej chvíli sa mi zazdalo, že mrkla.
Sláva, správa bola odoslaná.
Dodnes som o tom presvedčený.
Odvtedy čakám na reakciu.
Už takmer polstoročie.
To viete, planéta Vega je strašne ďaleko…ale raz sa určite dočkám…