Práca vraj šľachtí.
Veď všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná.
Dnes sa z toho smejeme.
Ten mladý chalan to do televíznej kamery krátko po nežnej povedal otvorene: my nechceme prácu, my chceme peniaze. Priam prorocky tým predpovedal dobu, ktorá vzápätí prišla. Akoby pekári prestali piecť chlieb preto, aby ľudia mali čo jesť. Akoby stavbári už nestavali domy pre ľudí a lekári už neliečili preto, aby ľudia boli zdraví.
Všetci začali zarábať peniaze.
„Ja som baník, kto je viac?“ – ešte to počujem.
Dnes je nám to na smiech.
Akoby ľudí prestalo zaujímať, či spôsob, akým získavajú peniaze, prinášal niekomu osoh. Peniaze sú dôležitejšie. Vznikli nové, lukratívne „remeslá“: manažér, koordinátor, profesionálny politik. Nikto poriadne nevie, čo užitočného títo ľudia robia a komu ich práca prospieva, ale zarábajú dobre. Tradičné remeslá vymierajú a učňovské školy zatvárajú pre nezáujem. Nikto nechce byť pekárom či remeselníkom, všetci chcú sedieť za počítačom a myšou riadiť svet. Každý však chce jesť, obliekať sa, bývať.
A kto bude variť, šiť, stavať?
Niekto iný.
Nejaký hlupák, ktorý ešte nepochopil, že z práce rúk sa zbohatnúť nedá.
Aspoň u nás nie.
Nedávno som sa stretol s bývalým spolužiakom, robí riaditeľa jednej banky v Nemecku.
„Koľko zarábaš?“ – spýtal som sa ho tak priamo ako kedysi.
„Dosť“ – odpovedal na dnešnú dobu celkom otvorene – „asi toľko, ako kvalifikovaný zvárač“.
„Žartuješ?“
„Vôbec nie.“
Tak neviem.
Možno aj u nás sa raz dočkáme doby, keď sa ľudia začnú pýtať istých dobre platených pánov: „čo z teba mám?“
A podľa toho ich aj hodnotiť.
Ozaj, všimli ste si, ako nenápadne sa z nášho slovníka vyparil výraz „Darmožráč?“
Ktovie prečo.