Nedá sa povedať, že by sa mi pieseň s týmto názvom od Beatles nejako zvlášť páčila.
Poznám aj krajšie.
K jej myšlienke sa však hlásim všetkými desiatimi.
Čo to vlastne potrebujeme?
„Slovákovi stačí“ – napísal kedysi Julo Satinský – „kúsok chleba a slaninky, kalištek frndžalice a hviezdna obloha – a rozplače sa od šťastia“.
Nuž, neviem, v čom všetkom sa líši dnešný Slovák od niekdajšieho baču spod Poľany, ale myslím si, že je na svete niečo, čo potrebuje ešte viac.
Čo je to?
Žeby politika?
To sotva.
Napriek tomu, že politizuje spolu s vládou a parlamentom celé hodiny, dni a roky, na pracovisku aj v hromadnej doprave, v krčme aj na verejnom záchode, nedá sa povedať, že by ho táto činnosť napĺňala šťastím. Skôr naopak.
Alebo sú to peniaze?
Nie, o peniazoch debatuje hlavne pre pocit ich chronického nedostatku, a to tiež nie je nič veselé.
Alebo zdravie?
No áno, hovoríme, že zdravie je to najdôležitejšie na svete, debatujeme o ňom veľa, ale zasa hlavne vtedy, keď nám chýba. A stav nášho zdravotníctva je tiež smutný-neveselý.
Čo teda potrebujeme, aby sme prestali nadávať a zakúsili pocit, že život môže byť aj krásny a že stojí za to žiť? Čo nám, napriek všetkým hrôzam každodennej reality, dokáže naplniť dušu radosťou a na tvári vyčariť úsmev?
Láska?
Ale veď o tej takmer nehovoríme.
Akoby to bola hanba.
Akoby sme si tým chceli dokázať, že ju nepotrebujeme.
Akoby sme vážne verili tomu, že rozumovými argumentmi potlačíme to, čo máme v srdci.
A to sa dá?
Verím, že každé jedno ľudské srdce ukrýva poklad.
Je to taká naša tajná rezerva nádeje pre prípad, že všetky ostatné nádeje sveta zlyhajú.
Viem, že podaktorí už o tom svojom poklade ani nevedia, lebo je zapadaný prachom sklamania, smútku, bolesti.
Určite tam však je.
Treba ho len – aspoň občas – vydolovať z tej hĺbky a oprášiť.
Zaslúži si to.
Každý z nás si ten poklad zaslúži.