„Čím som starší, tým menej rozumiem svetu“ – hovorí Zdeněk Svěrák vo filme Vratné láhve, a ja mu rozumiem až príliš dobre.
Človek sa vraj celý život učí.
Pre našu generáciu to platí dvojnásobne.
Štyridsať rokov do nás hustili kolektívne povedomie, dialektický materializmus a ruštinu, a vo chvíli, kedy keď sme to ako-tak zvládli sa nám vysmiali, vraj ako sme mohli byť takí sprostí a veriť takým somarinám. Ruštinu vytlačila angličtina, dialektický materializmus ustúpil náboženstvu a kolektivizmus prevalcovalo všemocné Ego. Z masmédií sa valí propaganda kapitálu viac ako za „totáča“ a pod nálepkou slobody a demokracie sme tlačení kamsi, kam by sme z vlastnej vôle nikdy nešli. Nečudo, že z toho obratu o 180 stupňov sa mnohým tak zatočila hlava, že už nevedia, kde je sever, ale ak nechcú vyzerať ako zaostalí primitívi, tvária sa, že všetkému rozumejú a že je to v poriadku. V skutočnosti už ale neveria ničomu a neakceptujú ani tie výhody, ktoré nová doba priniesla. Za železnou oponou snívali o cestovaní po svete, dnes ale necestujú, lebo peniaze potrebujú na dôležitejšie veci. Na každom kroku ich klamú a žmýkajú z nich peniaze, preto už neveria v nezištnosť ani lásku k blížnemu, a to ani tam, kde je to nutné. Že nikto neverí im však pokladajú za krivdu a podchvíľou sa dušujú, že aj oni budú takí psi, ako ostatní. Štyridsať rokov ich vychovávali k ateizmu a tak dnes nemajú nikoho, ku komu by mohli upnúť svoju nádej, že raz bude lepšie. Svetlý zajtrajšok sa kamsi vytratil.
Kde je sever?