lamentoval zavše pri príchode do práce môj kolega a priateľ Mark a krútil pri tom hlavou tak intenzívne, až som sa bál, že mu odpadne. Tá veta bola jednou z nemnohých, ktorú tento poddaný kráľovnej Beatrix dokázal po slovensky vysloviť, ale používal ju až nepríjemne často. Vždy potom, keď tu zažil niečo, čo tá jeho v zahraničí vyštudovaná hlava nedokázala pochopiť. Ďalšie vety v angličtine sa spravidla začínali slovkom Why? Na otázku „prečo?“ som sa mu snažil vždy odpovedať pravdivo, aj keď sa týkali vecí, ktorým sám nerozumiem, hoci tu žijem celý život. Nad niektorými špecifikami nášho národa krútime hlavou viacerí. „Ako môžete takto žiť?“ – pýtal sa. Alebo: „Prečo s tým čosi nerobíte?“ Samé ťažké otázky. A ešte ťažšie odpovede.
Mark už so mnou nepracuje. Odišiel do dôchodku. Zostal však žiť na Slovensku, lebo sa tu pred šiestimi rokmi oženil a to ho pripútalo k našej vlasti. Dosť ho za to obdivujem. Prežiť jeseň života u nás, ak je príslušníkom národa, ktorý má údajne najlepší sociálny systém na svete – to chce riadny kus odvahy. „Why?“ – spýtal som sa ho. „Preto“ – odpovedá s úsmevom, „lebo tu máte najlepšie ženy na svete. A láska“ – dodá ten zrelý šesťdesiatnik, „láska je v živote to najdôležitejšie“.