Ten zvuk ma znepokojuje.
Niežeby mi vadilo, že ho počujem, naopak, už niekoľko rokov robím všetko preto, aby som ho počul čo najdlhšie a desím sa chvíle, keď ho počuť prestanem. Medzery medzi pípnutiami sú však až príliš nepravidelné a znamenajú len to, že niečo nie je v poriadku. Iste, vo veku osemdesiat štyri rokov už nemusí byť v poriadku nič, ale srdečná arytmia a vyšší tlak neveští nič dobré.
„Mami, budeme musieť ísť k lekárovi“
„Ale ešte čo“ – zaprotestuje. „To prejde“.
„Mami, chcem ísť na dovolenku. Musím vedieť, že si v poriadku.“
Potrasie hlavou: „Nemala som ti nič hovoriť. Doteraz mi vždy všetko prešlo, prejde aj toto.“
„Ak nebudem mať istotu, že si v poriadku, neodídem.“
Viditeľne znervóznie.
„Už ma nezlosti, lebo ma porazí z teba…a to bude najlepšie. Rýchle ma pochováš a na dovolenke budeš bez starostí.“
Neodpovedám.
Na toto sa nedá.
Hoci podobné slová počúvam každý deň, stále som sa nenaučil na ne reagovať.
Iba jej chytím ruku, pohladím ju a poviem: „Skúsime ešte raz, dobre?“
Znova zapnem ten prístroj, napumpujem vzduch a pozerám, ako sa na displayi menia čísla.
Pí pí pí…počúvam…srdce mojej mamy…