Decibel je jedna desatina istého staršieho pána, ktorý sa volal Bell a bol prasynovcom Mateja Bela z Očovej. Jeho manželkou bola jedna pani, známa pod prezývkou Stará Bela. Tá sa preslávila ako synonymum nepravdy, márnosti a zbytočnosti a jej meno sa spomína dodnes. Mala veľmi silný hlas, neustále šikanovala svojho muža, takže ten sa – čisto v sebaobrane – začal zaoberať možnosťami stíšenia zvuku. Vymyslel normu, ktorá definuje pomer zoslabenia či zosilnenia akéhokoľvek hluku a keďže jednotka, ktorú by si vzhľadom k sile hlasu svojej ženy prial, bola pre iných ľudí príliš veľká, rozdelil ju na desatiny.
Tak vznikol decibel.
Používa sa dodnes.
Ovládanie sily zvuku je veľmi dôležité a úzko súvisí s vekom. Kým mládež uprednostňuje zvuk silný a rytmický, ľudia v strednom veku už majú hluku dosť a stišujú – nielen rádio, ale aj tú mládež. V starobe – najmä následkom hlučnej mladosti – citlivosť ucha klesá natoľko, že vyžaduje naslúchací prístroj.
Je veľmi dôležité ovládať silu zvuku aj pri vlastnom hlase.
Bezdôvodné vrešťanie je pokladané za dôkaz nedostatku inteligencie, už Seneka varoval pred hlučnými ľuďmi, vraj otravujú život.
V poslednom čase však tichí, inteligentní ľudia, ktorí veľa vedia a majú čo povedať, akosi zanikajú. Prehlušili ich uvrešťaní krikľúni, ktorých hlasový prejav je nepriamo úmerný ich inteligencii. Čím menej vedia, tým viac kričia. Práve preto sa človeku, dychtiacemu po informáciách, dostávajú do uší prevažne nadávky, nezmysly, pazvuky.
Najhoršie je, že už si na to zvykáme.
Zakríknutí inteligenti strácajú všetky šance na to, že ich ktosi začuje.
My zasa strácame šancu niečo rozumné sa dozvedieť.
Stojí to za starú belu.