Človek sa od opice líši všeličím.
Hlavne oveľa dlhším obdobím dospievania.
Kým šimpanz je vo veku osem rokov už úplne samostatný jedinec, schopný postarať sa nielen o seba, ale aj o svoje potomstvo, človek je v tomto veku úplne malým deckom, totálne závislým od rodičov. V prírode aj tá lastovička vie, že ak sa jej mláďa nenaučí čo najskôr lietať, môže to mať preň fatálne následky, a preto ho v istom veku jednoducho vysotí z hniezda: leť alebo skap.
Obetavosť ľudskej matky nemá vo svete fauny obdobu a zdá sa, že je to čoraz horšie. Ofukuje si to svoje mláďatko ešte aj po tridsiatke, kŕmi ho, prebaľuje (alebo mu aspoň perie), a čičíka, takže to sa z hniezda vyletieť neponáhľa, a aby sa o niekoho staralo – to ani omylom. Preto je na Slovensku tak málo sobášov. Parazitizmus detí na rodičoch dosiahol rozmery epidémie.
Práve včera mi kolegyňa, matka tridsaťročného pubertiaka, prezradila, že si požičala kľúče od firemnej chaty, vraj za Jankom prídu kamaráti a budú tam oslavovať. Najhoršie je, že Janko tam celý čas ani nebude, lebo musí byť práve kdesi inde. Keďže kľúče sú na podpis, spýtal som sa jej, či si vie predstaviť, čo sa tam bude diať a či si uvedomuje, že tým podpisom prevzala zodpovednosť za úplne cudzích ľudí. Čo ak tú chatu v opilosti podpália?
„Vylúčené“ – povedala. „Janko je slušný chlapec.“
Nuž tak.
Asi som príliš domýšľavý.
Domýšľam si, že pod dojmom mojich slov to Jankovi spomenie a ten ju za to zvozí, ako si dovoľuje nedôverovať jeho kamarátom. A ona sa mu, ako vždy, ešte ospravedlní.
Nuž tak.