Do lesa chodím rád.
Celý život.
Narodil som sa v krajine, ktorá počtom stromov na obyvateľa zaujíma jedno z popredných miest v Európe. A keďže stromy sú „zelené pľúca planéty“, mám šancu dýchať jeden z najluxusnejších vzduchov na svete. Koľko z tej šance mi ukradli naše chemické a energetické závody či splodiny z výfukov, to vieme všetci, ja by som nateraz rád zostal v tom lese. Prechodil som lesné chodníčky Malých a Bielych Karpát i Považského Inovca, ale aj Strážovských Vrchov, Malej či Veľkej Fatry, Tatier Nízkych aj Vysokých. Kedysi som v horách celé hodiny nestretol ani človiečika. Lesné závody sa o toto naše bohatstvo príkladne starali. Vysádzali, udržiavali, chránili. Aj ja som sa cez prázdniny zúčastnil na brigádach pri ochrane mladých porastov a vysádzaní nových. Celé dni som strávil v „oplotkoch“, predieral sa burinou a žihľavou vyše hlavy a oslobodzoval tie mladé stromčeky. Za mesiac tejto strastiplnej práce som dostal asi šesťsto korún, čo bola aj vtedy skôr symbolická pláca, ale hrial ma dobrý pocit, že som urobil dobrý skutok.
Do lesa chodím aj dnes.
Chodím a žasnem.
Na miestach, kde kedysi stáli majestátne storočné buky, zostali iba pníky a tá burina vyše hlavy. Tam, kde kedysi šumel les, je dnes len pustá planina. Popri tých lesných cestách ležia spílené kmene zelených pľúc planéty a čakajú na odvoz. Ktovie kam. Už celé roky sa tu pľundruje naše najväčšie bohatstvo a až na pár výnimiek o tom masmédiá mlčia. Niekto nám všetkým kradne kyslík a my sme ticho. Možnože ľudia, ktorí do lesa nechodia, o tom ani nevedia. Trápia ich iné veci, napríklad peniaze. Niekto nám berie to najzákladnejšie, bez čoho je život nemožný, a akoby sa nič nedialo. Možno keď vyrúbu posledný strom si uvedomíme, že peniaze sa dýchať nedajú…