Empatia, teda vžívanie sa do pocitov iných, je niečo, čo sa pomaly, ale isto z nášho života vytráca. Niežeby sme jej neboli schopní, naopak, schopní sme až príliš. Problém je skôr v ochote. Víťazný pochod egoizmu zanecháva v našich životoch ruiny ľudskosti, súcitu a lásky k blížnym, lebo z hľadiska výhodnosti sú tieto vlastnosti skôr na ťarchu. Muži nechápu ženy, starí mladých, bohatí chudobných, ateisti veriacich, modrí červených – a naopak. V boji za svoju pravdu je každý taký zaujatý hľadaním svojich argumentov, že na iné nemá čas ani chuť. Ateista programovo odmieta Katolícke noviny a pravičiar Pravdu, možno práve zo strachu, aby mu nenabúrali jeho názorovú pevnosť. Muži majú radšej vtipy o blondínkach ako vžívanie sa do pocitov svojej ženy v klimaktériu a niektoré ženy zasa nechápu partnerovu frustrovanosť zo zamestnania: vraj už tretina mužov na Slovensku je kvôli tomu viac – menej impotentná.
Pravdaže, niečo sa chápe ťažko.
Sme rozdielni, a sýty hladnému neverí.
Ale možno by uveril, keby chcel.
Veď aj on určite niekedy hladný bol.
Možno by stačil kúsok empatie…