Dôstojný pán Poláček mal už vyše sedemdesiat rokov. Bol vysoký, mal biele vlasy a silný, autoritatívny hlas. Jeho kázne mali vždy veľmi hlboký ľudský rozmer a dokázal nimi zasiahnuť srdcia mladých aj starých, mužov aj žien.
Chodieval som za ním na faru vždy navečer aj viackrát do týždňa, podľa dohody, hoci v kostole ma príliš vidieť nebolo. Moja ateistická viera mi totiž bránila prijímať náboženské rituály, neviem sa ani modliť, ale veľmi ma vtedy zaujímalo, „čo za tým je.“ Dôvodom tejto zvedavosti bolo jedno dievča, do ktorého som bol veľmi zaľúbený. Vždy som obdivoval jej pokoj a rozvahu, a ona tvrdila, že tú jej dáva nekonečná viera v Boha. Bol som mladý, zmietali mnou rôzne vášne, ktoré s pokojom a rozvahou nemali nič spoločné, a veľmi som jej ich závidel.
Povedal som jej to.
Zhrozila sa.
Závisť je vraj smrteľný hriech.
Prestal som teda o tom hovoriť a začal navštevovať pána farára. Prijal ma bez rozpakov, hoci ma nepoznal a hoci som mu hneď na začiatku povedal, o čo mi ide, ba zdalo sa, že rozhovor s ateistom je preňho akýmsi osviežením.
Predebatovali sme celé hodiny.
Moja zvedavosť, môj nepokoj či až nervozita sa rozlievali v jeho neochvejnom pokoji ako horský potôčik v šírom mori. Poznal odpoveď na každú otázku a so stoickým kľudom riešil aj tie pálčivé, ktoré som si dovolil nastoliť, keď sme sa poznali viac.
Obdivoval som ho.
Tú jeho istotu.
To hlboké poznanie života.
Nikdy ma o ničom nepresviedčal.
Nikdy mi ani slovkom nedal najavo niečo také, že stojíme na opačných stranách barikády, naopak, jeho všeobjímajúca láska ku každému človeku z neho sálala ako teplo z krbu.
O náboženstve sme sa takmer nebavili.
Ani o Bohu.
Hoci sme zjavne pokladali za pravdu každý čosi iné, rozumeli sme si.
Spomenul som si naňho teraz, keď tu čítam toľko príspevkov o „jedinej pravde“, že je to až zarážajúce. Pán farár Poláček bol človek, ktorého si nikdy neprestanem vážiť.
Naučil ma čosi, čo už vo mne zostalo.
Napríklad to, že pravda je vždy niečia. A podľa toho aj vyzerá.
A to, že bojovať za svoju pravdu znamená vždy bojovať proti niekomu.
Aj to, že láska – božia či ľudská – je dôležitejšia.
A život že je dôležitejší ako smrť – v mene čohokoľvek.
A ak nám naša viera, náš ateizmus či čokoľvek iné pomáha byť lepšími ľuďmi, držme sa toho.
Nie, nestal som sa veriacim kresťanom a do kostola nechodím.
Lebo ak Boh je láska, tak ja už veriaci som.
Ďakujem, pán farár.