Pravdaže, nemám teraz na mysli chronických alkoholikov, ktorí „ťahajú čiaru“ a vymetajú krčmy aj niekoľko dní za sebou dovtedy, až manželke ktosi zavolá, že jej „lieblinga“ našli podchladeného kdesi v jarku a teraz leží na záchytke či v nemocnici. Nie, teraz chcem písať o nás, relatívne normálnych, čo si užívame radosti tohto sveta s mierou a nepreháňame. Ale, ako povedal klasik: sú chvíle v živote ľudskom, že sa aj hovädo zblázni. Obláčiky nepríjemností sa zlietnu nad vašou hlavou, zrazia sa až to zahrmí, a zaprší. Rovno na tú hlavu. Zavše to býva poriadna sprcha. Normálna žena v takej chvíli vytiahne dáždnik, schúli sa a prečká. Normálny muž dostane chuť vraždiť. Útok rieši protiútokom. Testosterón mu velí vrhnúť sa vpred, hoci aj proti veternému mlynu. Nám, relatívne normálnym, stačí aj málo. Buchnúť do stromu, kopnúť do smetiaka, aspoň slovne si uľaviť. Uvoľniť napätie.
Raz som viedol za ruku svoje dieťa zo škôlky. Bolo dusno, bol som smädný, nervózny a ponáhľal som sa. Stáli sme na prechode pre chodcov na rušnej križovatke spolu s inými a čakali na zelenú. Popred nás sa rútili autá, všade hluk, prach, stres, a tá zelená nie a nie…a vo chvíli, keď naskočila, to moje dieťa zašvitorilo: jéééj, vyzula sa mi sandálka. Skoro ma porazilo. Ventil sa musel uvoľniť. Odvrátil som hlavu od toho nevinného dieťaťa a vyštekol jedno slovo…veľmi neslušné, aké niekedy dávame ľahkým dievkam. Vyštekol som ho nahlas – a priamo do tváre jednej staršej dámy, čo stála vedľa mňa. Nikdy nezabudnem, ako sa zatvárila. Straší ma to dodnes.
Veru, nie vždy robíme len to a tak, ako by sme chceli. Adrenalín nás občas premôže. Hovorí sa, že aj muži majú svoje obdobie klimaktéria, a jeho najzreteľnejším prejavom je zvýšená nervozita. Obvykle je to vo veku, kedy je „mladosť v pr.eli a do dôchodku ďaleko.“ Aj najslušnejší z nás podliehajú uvoľňovaniu ventilov… Myslím si, že je dôležité hlavne nejednať v afekte, aby sme nenapáchali škody, inak – ak nejde o život, ide o …..